Harry Potter a Ohnivá čaša

„Prerátal som sa, priatelia moji, priznávam to. Moju kliatbu odrazila hlúpa obeť tej ženy a vrátila sa ku mne. Ach, bola to bolesť nad všetky bolesti, nič ma na ňu nemohlo pripraviť. Vytrhla ma z môjho tela, bol som menej než duša, menej než ten najmizernejší duch... no stále som žil. Čím som bol, to ani sám neviem... Ja, ktorý som na chodníku, čo vedie k nesmrteľnosti, zašiel tak ďaleko ako nikto. Poznáte môj cieľ – zvíťaziť nad smrťou. Teraz som sa podrobil skúške a ukázalo sa, že ďalší z mojich pokusov vyšiel... pretože som nebol zabitý, hoci tá kliatba mala mať tú moc. Napriek tomu som bol bezmocný ako ten najslabší živý tvor a bez možnosti pomôcť si... pretože som nemal telo a na každé kúzlo, ktoré mi mohlo pomôcť, bolo treba použiť prútik... Pamätám si iba, ako som sa nútil bez spánku, donekonečna, sekundu po sekunde, existovať... usadil som sa na vzdialenom mieste, ďaleko, a čakal som... Určite sa jeden z mojich verných smrťožrútov pokúsi ma hľadať... jeden určite príde a vykoná to kúzlo, ktoré som nemohol urobiť ja, a obnoví moje telo... ale čakal som márne...“

Kruhom počúvajúcich smrťožrútov znovu prebehla triaška. Voldemort nechal to napäté ticho vyznieť, potom pokračoval.

„Zostala mi iba jedna schopnosť. Mohol som ovládnuť telá iných. Ale neodvážil som sa ísť ta, kde bolo veľa ľudí, lebo som vedel, že aurori sú aj v zahraničí a stále ma hľadajú. Niekedy som prebýval vo zvieracích telách – hady som, pravdaže, uprednostňoval – ale v nich som bol len čosi viac ako číry duch, pretože ich telesné schránky nie sú dobre prispôsobené na čarovanie... a navyše moja prítomnosť v nich im skracovala život, ani jeden dlho nevydržal...

Potom... pred štyrmi rokmi... sa už môj návrat zdal byť istý. Cestu v lese, ktorý sa stal mojím domovom, mi náhodou skrížil čarodejník – mladý, hlúpy a naivný. Och, zdalo sa, že je to šanca, o akej som sníval... pretože bol učiteľom v Dumbledorovej škole a ľahko sa mi podrobil... priniesol ma do tejto krajiny a po nejakom čase som sa zmocnil jeho tela a pozorne som sledoval, ako vykonáva moje príkazy. Môj plán však zlyhal. Nepodarilo sa mi ukradnúť Kameň mudrcov. Nemal mi byť zabezpečený nesmrteľný život. Plány mi skrížil opäť Harry Potter...“

Znovu nastalo ticho, nič sa nehýbalo, ani len vetvička na tise. Smrťožrúti stáli nepohnute a ligotavé oči spod masiek upierali na Voldemorta a Harryho.

„Sluha zomrel, keď som opustil jeho telo, a ja som zostal rovnako slabý, ako som bol predtým,“ pokračoval Voldemort. „Vrátil som sa do svojho ďalekého úkrytu a nebudem vám predstierať – bál som sa, že už možno nikdy nezískam svoje sily naspäť... Áno, to bola možno moja najtemnejšia chvíľa... Nemohol som dúfať, že sa dostanem k ďalšiemu čarodejníkovi, ktorého by som mohol ovládnuť... a vzdal som sa nádeje, že niektorému z mojich smrťožrútov záleží na tom, čo sa so mnou stalo...“

Jeden či dvaja maskovaní čarodejníci v kruhu sa rozpačito zamrvili, ale Voldemort si to nevšímal.

„A potom, ani nie pred rokom, keď som sa už takmer vzdal nádeje, sa to konečne stalo... vrátil sa ku mne sluha. Tuto Červochvosta, ktorý predstieral svoju smrť, aby unikol spravodlivosti, vyduril z úkrytu jeden z jeho bývalých priateľov, a rozhodol sa vrátiť k svojmu pánovi. Vyhľadal ma v krajine, o ktorej sa dávno hovorilo, že sa tam skrývam... a cestou mu pomáhali, pravdaže, potkany. Červochvost je zvláštne spríbuznený s potkanmi, všakže, Červochvost? Jeho špinaví malí priatelia ho nasmerovali k istému miestu hlboko v albánskom lese, ktorému sa vyhýbali, lebo drobné zvieratá tam posadne tieň a usmrtí ich...

No jeho cesta ku mne nebola hladká, však, Červochvost? Jednej noci sa totiž hladný na okraji práve onoho lesa, kde dúfal, že ma nájde, hlúpo zastavil v hostinci, aby sa najedol... a kohože tam nestretne, ak nie istú Bertu Jorkinsovú, čarodejnicu z Ministerstva mágie.

A teraz uvidíte, ako je osud naklonený lordovi Voldemortovi. Mohol to byť Červochvostov koniec a koniec mojich nádejí na oživenie. Ale Červochvost prejavil duchaprítomnosť, akú by som od neho nikdy nečakal – presvedčil Bertu Jorkinsovú, aby s ním šla do lesa na nočnú prechádzku. Začaroval ju... a priviedol ku mne. A Berta Jorkinsová, ktorá mohla všetko zničiť, bola nakoniec dar, o akom som nesníval ani v najbláznivejších snoch, pretože – po krátkom presviedčaní – sa stala skutočnou studnicou informácií.

Prezradila mi, že tohoto roku sa na Rokforte uskutoční Trojčarodejnícky turnaj. Prezradila aj to, že vie o vernom smrťožrútovi, ktorý by mi veľmi ochotne pomohol, keby sa mi s ním podarilo spojiť. Povedala mi veľa vecí... ale na úpravu jej pamäte som musel siahnuť po veľmi mocných zaklínadlách, a tak keď som z nej vytiahol všetky užitočné informácie, jej telo a duša boli nenapraviteľne poškodené. Poslúžila svojmu účelu. Do nej som sa vteliť nemohol, nuž som sa jej zbavil.“

Voldemort sa usmial hrozným úsmevom a jeho červené oči hľadeli bezvýrazne a neľútostne.