Harry Potter a Ohnivá čaša

Z Voldemortovho prútika vystrelilo zelené svetlo práve vo chvíli keď z Harryho červené – svetlá sa zrazili vo vzduchu – a odrazu Harryho prútik vibroval, akoby ním prechádzal elektrický náboj, jeho ruka akoby sa k nemu prilepila, nebol by ho mohol pustiť, ani keby chcel – a oba prútiky spojil úzky lúč svetla, ani červený, ani zelený, ale jasný sýtozlatý. Harry prekvapene sledoval lúč a videl, že aj prútik vo Voldemortových dlhých bielych prstoch sa trasie a vibruje.

A vtom – Harry to vôbec nečakal – cítil, že sa mu nohy odlepili od zeme. Jeho i Voldemorta zdvihlo do vzduchu, pričom ich prútiky stále spájalo trblietavé zlaté svetlo. Odnášalo ich od náhrobku Toma Riddla a zložilo na mieste bez hrobov... Smrťožrúti kričali, pýtali si od Voldemorta pokyny, blížili sa a znovu uzavreli okolo nich kruh, had sa im plazil pri nohách, niektorí vyťahovali prútiky...

Zlatá niť spájajúca Harryho a Voldemorta sa trieštila a hoci prútiky zostali spojené, nad Harrym a Voldemortom sa v oblúkoch rozsvietilo tisíc ďalších lúčov, križovali sa všade okolo nich, až ich uzavreli v zlatej pavučine vytvárajúcej kupolu, v akejsi svetelnej klietke, okolo ktorej smrťožrúti krúžili ako šakaly. A ich krik bol teraz akýsi tlmený...

„Nerobte nič!“ skríkol Voldemort na smrťožrútov a Harry mu na očiach videl, že ho ohromilo, čo sa deje, videl, ako sa usiluje pretrhnúť svetelnú niť, ktorá ešte vždy spájala jeho prútik s Harryho prútikom. Harry držal ten svoj ešte pevnejšie, oboma rukami, a zlatá niť zostala celistvá. „Nerobte nič, kým vám neprikážem!“ kričal Voldemort smrťožrútom.

A vtedy vzduch naplnil akýsi nadpozemský a nádherný zvuk... Vychádzal z každej pavučinovej nitky utkanej zo svetla, ktoré vibrovali okolo Harryho a Voldemorta. Harry ten zvuk spoznal, hoci ho počul iba raz v živote: bola to pieseň fénixa.

Pre Harryho to bol zvuk nádeje... najkrajšia a najvítanejšia vec, akú v živote počul... Mal pocit, akoby tá pieseň znela v ňom, a nielen okolo neho... Bol to zvuk, ktorý sa spájal s Dumbledorom, a preňho to znamenalo, ako keby mu nejaký priateľ šepkal:

Nepreruš to spojenie...

Viem, hovoril Harry piesni, viem, že nesmiem... no len čo si to pomyslel, udržať ho bolo oveľa ťažšie. Harryho prútik začal vibrovať ešte silnejšie... a teraz sa aj lúč medzi ním a Voldemortom zmenil – vyzeral, akoby sa po niti spájajúcej prútiky kĺzali veľké svetelné koráliky – Harry cítil, že sa prútik v jeho ruke zatriasol a svetelné koráliky sa pomaly a rovnomerne začali od Voldemorta kĺzať k nemu... a on cítil, že prútik sa nahnevane chveje...

Keď sa najbližší svetelný korálik blížil ku končeku Harryho prútika, drevo pod jeho prstami bolo zrazu také horúce, až sa bál, že vzbĺkne. Čím bol korálik bližšie, tým silnejšie prútik vibroval. Harry si bol istý, že prútik dotyk korálika nevydrží, že sa mu rozletí pod prstami...

Celou silou vôle sa sústredil na to, aby donútil korálik vrátiť sa naspäť k Voldemortovi. V ušiach mu znela pieseň fénixa a upieral na koráliky zlostný pohľad – tie sa najprv zatriasli a pomaly, veľmi pomaly zastavili. Potom sa rovnako pomaly začali kotúľať opačným smerom... a teraz mimoriadne silno vibroval Voldemortov prútik ... Voldemort bol ohromený, skoro vyľakaný...

Jeden zo svetelných korálikov sa triasol len kúsok od končeka Voldemortovho prútika. Harry nevedel, prečo to robí, nevedel, čo by tým mohol dosiahnuť... ale teraz sa sústredil tak ako ešte nikdy v živote na to, aby svetelný korálik dotlačil naspäť do Voldemortovho prútika, a ten sa pomaly... veľmi pomaly posúval po zlatej niti... na chvíľku sa zatriasol... a potom sa s ním spojil...

Z Voldemortovho prútika sa ihneď začali ozývať bolestné výkriky... potom – pričom Voldemort šokovane vyvalil červené oči – z jeho konca vyletela ruka akoby z hustého dymu a zmizla... duch ruky, ktorú vyčaril Červochvostovi... Ozvali sa ďalšie výkriky bolesti... a z Voldemortovho prútika vychádzalo čosi oveľa väčšie, sivasté, akoby vytvorené z najhustejšieho, skoro pevného dymu... Bola to hlava... potom hruď a ruky... horná polovica tela Cedrica Diggoryho.

Ak mal Harry pustiť prútik od ľaku, tak to bolo práve v tejto chvíli, ale inštinktívne ho pevne držal, takže zlatá svetelná niť sa neporušila, hoci hustý sivý duch Cedrica Diggoryho (naozaj to bol duch? vyzeral tak živo) sa vynoril z konca Voldemortovho prútika celý, akoby sa tlačil z úzkeho tunela... a tento Cedricov tieň vstal, pozrel na zlatú svetelnú niť a prehovoril:

„Vydrž, Harry!“

Bol to vzdialený hlas s ozvenou. Harry pozrel na Voldemorta. V jeho rozšírených červených očiach sa stále zračilo ohromenie... nečakal to o nič väčšmi než Harry. A k Harrymu veľmi nejasne doliehali aj vyľakané výkriky smrťožrútov, ktorí sa stále zakrádali tesne popri zlatej kupole...