Harry Potter a Ohnivá čaša

Z prútika vyleteli ďalšie bolestné výkriky... vzápätí sa z jeho konca vynáralo ešte čosi... hustý tieň druhej hlavy. Za ňou rýchlo nasledovali ruky a trup... z konca prútika sa tak ako predtým Cedric tlačil starý muž, ktorého Harry videl iba vo sne... a jeho duch alebo jeho tieň, či čo to bolo, dopadol vedľa Cedricovho, hľadel na Harryho a Voldemorta, na zlatú sieť a spojené prútiky trochu prekvapený, opierajúc sa o paličku...

„Tak to bol naozajstný čarodejník?“ preriekol starec hľadiac na Vodlemorta. „Zabil ma... Poraz ho, chlapče...“ Ale už sa vynárala ďalšia hlava... a táto hlava, sivá ako nejaká dymová socha, bola ženská... Harrymu sa už triasli obe ruky, čo sa usiloval držať prútik nehybne. Videl, ako žena dopadla na zem a vystrela sa ako ostatní. Tieň Berty Jorkinsovej hľadel na súboj s vyvalenými očami.

„Teraz ho nepusti!“ kričala a jej hlas sa ozýval tak ako Cedricov, akoby z veľkej diaľky. „Nedovoľ mu, aby ťa dostal, Harry... nedovoľ!“

Ona i ostatné dve tienisté postavy sa začali prechádzať okolo vnútorných stien zlatej siete, kým smrťožrúti pobehovali zvonka... Voldemortove obete krúžili okolo duelantov a šepkali. Harrymu šepkali slová povzbudenia a Voldemortovi syčali slová, ktoré Harry nepočul.

Z konca Voldemortovho prútika vychádzala ďalšia hlava. Harry hneď vedel, kto to bude... vedel to, akoby na to čakal od chvíle, keď sa z prútika vynoril Cedric... vedel to, lebo na muža, ktorý sa práve zjavoval, dnes v noci myslel viac ako na ostatných...

Dymový tieň vysokého muža s neposlušnými vlasmi dopadol na zem ako Berta, vystrel sa a pozrel naňho... a Harry, ktorému sa už veľmi triasli ruky, hľadel do prízračnej otcovej tváre.

„Prichádza tvoja matka...“ povedal potichu. „Chce ťa vidieť... pomôže to... vydrž...“

A prišla... najprv jej hlava, potom telo... z konca Voldemortovho prútika sa vynorila mladá žena s dlhými vlasmi. Dymový tieň Lily Potterovej dopadol na zem a vystrel sa ako jej manžel. Podišla celkom blízko k Harrymu, hľadela naňho a prehovorila rovnako vzdialeným hlasom s ozvenou ako ostatní, ale potichu, takže Voldemort s tvárou sinavou od strachu z obetí, ktoré sa zakrádali okolo neho, ju nepočul...

„Keď sa spojenie preruší, zostaneme iba chvíľočku... ale získame ti čas... Musíš sa dostať k prenášadlu, vráti ťa do Rokfortu... rozumieš, Harry?“

„Áno,“ hlesol Harry a zo všetkých síl sa usiloval udržať prútik, ktorý sa mu pod prstami už šmýkal.

„Harry...“ šepkala Cedricova postava, „vezmi moje telo naspäť, prosím ťa. Vezmi ho mojim rodičom...“

„Vezmem,“ sľúbil Harry a vraštil tvár od námahy, s akou udržiaval prútik.

„Urob to teraz,“ zašepkal mu otcov hlas, „priprav sa na beh... Urob to teraz...“

„TERAZ!“ vykríkol Harry, uvedomujúc si, že už dlhšie by prútik neudržal. Prudko ním mykol dohora a zlatá niť sa pretrhla, svetelná klietka zmizla, pieseň fénixa stíchla, ale tienisté postavy Voldemortových obetí ešte zostávali – obklopovali Voldemorta, zastierali mu výhľad na Harryho...

A Harry bežal tak ako ešte nikdy v živote, v behu odsotil dvoch ohromených smrťožrútov, kľučkoval pomedzi náhrobné kamene, cítil za sebou ich kliatby. Prenasledovali ho, počul, ako narážajú do náhrobkov – vyhýbal sa im i náhrobkom a letel k Cedricovmu telu, už si neuvedomujúc bolesť v nohe. Celé jeho bytie sa sústredilo iba na to, čo musí urobiť...

„Omráčte ho!“ počul Voldemortov výkrik.

Tri metre od Cedrica sa Harry vrhol za mramorového anjela, aby sa vyhol červeným lúčom, a videl, ako mu odpadol kus krídla, keď ho zasiahla kliatba. Zovrel prútik pevnejšie, vyskočil spoza anjela...

„Impedimenta!“ zreval, mieriac ponad plece na smrťožrútov, ktorí bežali za ním.

Podľa tlmeného výkriku usúdil, že zneškodnil aspoň jedného z nich, ale nemal sa kedy zastavovať a obzerať, preskočil pohár a vrhol sa k zemi, lebo počul za sebou pukot z prútikov. Keď dopadol na zem, ponad hlavu mu preleteli ďalšie svetelné strely. Natiahol ruku, aby chytil Cedrica...

„Odstúpte! Nabok! Ja ho zabijem! Je môj!“ vrieskal Voldemort.

Harryho prsty sa zovreli okolo Cedricovho zápästia. Medzi ním a Voldemortom stál jediný náhrobok, ale Cedric bol priťažký, Harry by ho nevládal odniesť, a na pohár nedočiahol...

V tme sa zablysli Voldemortove červené oči. Harry videl, ako sa mu ústa vykrivili do úsmevu a dvíha prútik.

„Accio!“ vykríkol Harry, mieriac prútikom na Trojčarodejnícky pohár.

Pohár sa zdvihol do vzduchu a letel k nemu. Harry ho chytil za rukoväť....

Počul Voldemortov zlostný výkrik v tom istom okamihu, ako pocítil myknutie, ktoré znamenalo, že prenášadlo funguje. Unášalo ho vo víre vetra a farieb a Cedrica spolu s ním... Vracali sa.

35 Veritaserum