Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry cítil, ako ho hodilo o zem, tvár mal vtlačenú v tráve a jej vôňa mu napínala nos. Keď ho prenášadlo unášalo, zavrel oči a mal ich zavreté aj teraz. Nehýbal sa. Zdalo sa, akoby mu vyrazilo všetok dych. Hlava sa mu tak veľmi krútila, akoby sa zem pod ním kolísala ako paluba lode. Aby to prestalo, pevnejšie zovrel hladkú, chladnú rukoväť Trojčarodejníckeho pohára a Cedricovo telo. Bál sa, že keby ich pustil, skĺzne kamsi do čiernej prázdnoty, ktorá sa zhromažďovala kdesi na okraji jeho mozgu. Zdesenie a vyčerpanie ho tlačili k zemi, vdychoval vôňu trávy a čakal... čakal, že niekto niečo urobí... niečo sa stane... A po celý ten čas mu jazva na čele horela...

Náhly príval zvukov ho ohlušil a zmiatol, všade počul hlasy, kroky, výkriky... Ani sa nepohol, iba vraštil tvár pred tým hlukom, akoby to bol zlý sen, ktorý prejde...

Potom ho drsne chytil pár rúk a pretočil.

„Harry! Harry!“

Otvoril oči.

Hľadel na hviezdnatú oblohu a nad ním čupel Albus Dumbledore. Okolo nich sa tisli tmavé tiene postáv, prichádzali bližšie, Harry cítil, ako sa zem pod jeho hlavou otriasa od ich krokov.

Dopadli na kraj labyrintu. Vnímal nad sebou tribúny, postavy pohybujúce sa po nich, hviezdy na oblohe.

Harry pustil pohár, ale Cedrica si tisol k sebe ešte pevnejšie. Voľnou rukou chytil Dumbledora za zápästie, pričom sa mu jeho tvár akoby v hmle chvíľami strácala a zjavovala.

„Vrátil sa,“ šepkal Harry, „Vrátil sa. Voldemort.“

„Čo sa deje? Čo sa stalo?“

Nad Harrym sa zjavila prevrátená tvár Korneliusa Fudgea, bledá, zdesená.

„Prepána – Diggory!“ šepkala. „Dumbledore – on je mŕtvy!“

Tie slová sa opakovali, tienisté postavy tlačiace sa pri nich ich šepkali ostatným okolo... a potom sa nocou niesol krik: „Je mŕtvy!“ „Je mŕtvy!“ „Cedric Diggory! Mŕtvy! Je mŕtvy!“

„Harry, pusti ho,“ počul Fudgeov hlas a cítil, ako sa niekto pokúša uvoľniť jeho prsty zo Cedricovho ochabnutého tela, ale Harry ho stále kŕčovito zvieral. Potom sa Dumbledorova tvár, stále rozmazaná a nejasná, priblížila.

„Harry, už mu nemôžeš pomôcť. Už je koniec. Prosím, pusti ho.“

„Chcel, aby som ho priniesol naspäť,“ šepkal Harry – zdalo sa mu dôležité, aby to vysvetlil. „Chcel, aby som ho priniesol naspäť jeho rodičom...“

„To je správne, Harry... len ho pusti...“

Dumbledore sa sklonil a s mimoriadnou silou na takého starého a chudého človeka zdvihol Harryho zo zeme a postavil ho. Harry sa zatackal. V hlave mu búšilo. Zranená noha ho už neudrží. Dav okolo nich sa tlačil, všetci sa usilovali pretlačiť bližšie, tisli sa naňho. „Čo sa stalo? Čo mu je?“ „Diggory je mŕtvy!“

„Musí ísť do nemocničného krídla!“ nahlas hovoril Fudge. „Je chorý, je zranený – Dumbledore, Diggoryho rodičia sú tu, sú na tribúne...“

„Ja vezmem Harryho, Dumbledore, ja ho vezmem...“

„Nie, ja by som radšej...“

„Dumbledore, beží sem Amos Diggory... ide sem... Myslím, že by ste mu mali povedať, kým neuvidí....“

„Harry, zostaň tu...“

Dievčatá kričali, hystericky vzlykali... Harrymu sa pred očami všetko čudne mihalo...

„To je v poriadku, synak. Mám ťa... poď... nemocničné krídlo...“

„Dumbledore prikázal, aby som zostal,“ zachrípnuto namietal Harry a bolesť v jazve mu silno pulzovala, až mal pocit, že zvracia. Zrak mal celkom zahmlený.

„Musíš si ľahnúť... Tak poď...“

Ktosi väčší a silnejší ako on ho napoly ťahal, napoly niesol cez vydesené davy. Harry počul, ako ľudia vzdychajú, kričia a híkajú, keď sa muž, ktorý ho podopieral, tisol pomedzi nich a odvádzal ho do hradu. Po trávniku, okolo jazera a durmstrangskej lode a Harry nepočul nič iba dychčanie toho, kto mu pomáhal kráčať.

„Čo sa stalo, Harry?“ spýtal sa muž, keď už vliekol Harryho hore kamennými schodmi. Klop. Klop. Klop. Bol to Divooký Moody.

„Pohár bol prenášadlom,“ povedal Harry vo vstupnej hale. „Odniesol mňa aj Cedrica na cintorín... a bol tam Voldemort... lord Voldemort...“

Klop. Klop. Klop. Hore mramorovým schodiskom.

„Knieža temnôt bol tam? Čo sa stalo potom?“

„Zabil Cedrica... zabili Cedrica...“

„A potom?“

Klop. Klop. Klop. Po chodbe...

„Namiešal elixír... aby sa mu vrátilo telo...“

„Knieža temnôt má zase svoje telo? Vrátil sa?“

„A prišli smrťožrúti... a potom sme mali súboj...“

„Ty si mal súboj s Kniežaťom temnôt?“

„Unikol som... môj prútik... urobil čosi zvláštne... Videl som mamu a otca... vyšli z jeho prútika...“

„Sem, Harry... sem dnu, a sadni si... Čoskoro budeš v poriadku... vypi toto...“

Harry počul, ako v zámke zaštrkotal kľúč a do ruky mu vtisli pohár.

„Vypi to... bude ti lepšie... no tak, Harry, potrebujem presne vedieť, čo sa stalo...“

Moody pomohol Harrymu naliať tekutinu do hrdla a Harry sa rozkašľal, lebo korenistá chuť mu prepaľovala hrdlo. Zrazu videl Moodyho pracovňu jasnejšie a Moodyho tiež... Bol bledý rovnako ako Fudge a obe oči upieral na Harryho tvár.

„Voldemort sa vrátil, Harry? Si si istý, že sa vrátil? Ako sa to stalo?“