Harry Potter a Ohnivá čaša

Čo mi teda ostávalo? Podstrčiť ti tú pomôcku iným nevinným spôsobom. Na vianočnom plese si mi povedal, že domáci škriatok Dobby ti dal vianočný darček. Zavolal som toho škriatka do zborovne po habity na pranie. Naschvál som sa s profesorkou McGonagallovou nahlas bavil o zajatcoch a o tom, či Potterovi napadne použiť žiabrovku. A tvoj malý priateľ škriatok bežal rovno do Snapovej pracovne a potom sa ponáhľal vyhľadať teba...“

Moodyho prútik stále mieril na Harryho srdce. Za jeho plecom sa v čarodejnom zrkadle pohybovali zahmlené postavy.

„Bol si v tom jazere tak dlho, Potter, až som si myslel, že si sa utopil. Ale našťastie Dumbledore považoval tvoju hlúposť za šľachetnosť a vysoko ťa za ňu ocenil. Znova som si vydýchol.

V labyrinte si to mal dnes večer, pravdaže, ľahšie, než to malo byť,“ pokračoval Moody. „Keďže som videl aj cez živý plot, striehol som a pomocou zaklínadiel som ti odstraňoval z cesty mnohé prekážky. Omráčil som Fleur Delacourovú. Kruma zaklial Imperiusom. Mal skoncovať s Diggorym a tvoja cesta k poháru by bola čistá.“

Harry civel na Moodyho. Jednoducho nechápal, ako je to možné... Dumbledorov priateľ, slávny auror... prenasledovateľ toľkých smrťožrútov... To nedávalo zmysel... vôbec to nedávalo zmysel...

Zahmlené tiene v čarodejnom zrkadle sa začínali vyjasňovať. Harry ponad Moodyho plece rozoznal siluety troch ľudí. Boli čoraz bližšie, ale Moody si nič nevšímal. Jeho magické oko sa upieralo na Harryho.

„Kniežaťu temnôt sa nepodarilo zabiť ťa, Potter, a tak veľmi to chcel,“ šepkal. „Len si predstav, ako ma odmení, keď sa dozvie, že som to urobil zaňho. Dal som mu teba... to, čo potreboval najviac, aby sa mu prinavrátila podoba a moc – a potom som ťa pre neho zabil. Dostane sa mi cti, akej ani jednému smrťožrútovi. Budem jeho najdrahší, najbližší stúpenec... bližší ako syn...“

Moodyho normálne oko išlo vyskočiť z jamky a magické sa upieralo na Harryho. Dvere boli zahasprované a Harry vedel, že sa mu nepodarí dostať sa k prútiku včas...

„Knieža temnôt a ja,“ vydýchol Moody a teraz už vyzeral celkom ako šialenec, keď sa tak týčil nad Harrym a škeril sa naňho, „máme veľa spoločného. Napríklad ; oboch nás veľmi sklamali otcovia... naozaj veľmi... Oboch nás urážalo, že nosíme mená po nich. A obaja sme s potešením... veľmi veľkým potešením... svojich otcov zabili, čím sme zabezpečili neprerušený vzostup Temného rádu!“

„Ste šialený!“ zvolal Harry. „Ste šialený!“

„Ja že som šialený?“ Moodyho hlas nekontrolovane stúpal. „Uvidíme! Uvidíme, kto je šialený, teraz, keď sa pán temnôt vrátil a ja budem stáť po jeho boku! Vrátil sa, Harry Potter, ty si ho nepremohol. A teraz – ja premôžem teba!“

Moody zdvihol prútik a otvoril ústa, Harry strčil ruku pod habit...

„Nehýb sa!“ Zrazu zažiaril oslepujúci záblesk červeného svetla a s veľkým treskom a rachotom sa dvere Moodyho pracovne rozleteli.

Moodyho hodilo na dlážku a Harrymu, ktorý dosiaľ hľadel na miesto, kde ešte pred chvíľkou stál, sa otvoril výhľad na čarovné zrkadlo a v ňom na Albusa Dumbledora, profesora Snapa a profesorku McGonagallovú. Obzrel sa a videl, že všetci traja stoja vo dverách a Dumbledore drží natiahnutý prútik.

V tej chvíli po prvý raz až do hĺbky pochopil, prečo ľudia hovoria, že Dumbledore je jediný čarodejník, ktorého sa Voldemort bojí. Zrak mu skĺzol na bezvedomé telo Divookého Moodyho, výraz na jeho tvári bol taký strašný, aký si Harry v živote nevedel predstaviť. Nebolo na nej ani stopy po dobromyseľnom úsmeve, zvyčajné iskričky z jeho očí zmizli. Z každej črty jeho starej tváre vyžarovala chladná zlosť. A sálala z neho taká sila, že by mohla všetko naokolo spáliť.

Vošiel do pracovne, vsunul nohu pod Moodyho bezvedomé telo a prekopol ho na chrbát, aby mu bolo dobre vidieť tvár. Snape vstúpil za ním. Pozrel do čarodejného zrkadla, kde ešte stále zamračene hľadel do miestnosti. Profesorka McGonagallová šla rovno k Harrymu.

„Poďte, Potter,“ zašepkala. Tenkými perami jej mykalo, akoby sa mala už-už rozplakať. „Poďte... nemocničné krídlo...“

„Nie,“ príkro ju zastavil Dumbledore.

„Dumbledore, on musí ísť... pozrite naňho – už toho dnes v noci prežil dosť...“

„Zostane tu, Minerva, lebo tomu musí porozumieť,“ stručne odvetil Dumbledore. „Pochopenie je prvý krok k zmiereniu a ak sa má spamätať, pomôže mu iba, keď sa so situáciou zmieri. Musí vedieť, kto a prečo ho vystavil tej dnešnej hroznej skúške.“

„Moody,“ vyhŕkol Harry. No ešte stále tomu nemohol uveriť. „Ako to mohol byť Moody?“

„Toto nie je Alastor Moody,“ potichu povedal Dumbledore. „Alastora Moodyho nepoznáš. Skutočný Moody by mi ťa po dnešnej udalosti neodviedol spred očí. Vedel som to, len čo tak urobil, a sledoval som ho.“

Dumbledore sa sklonil k Moodyho ochabnutému telu a strčil ruku do jeho habitu. Vytiahol príručnú fľašku a sadu kľúčov na kruhu. Potom sa obrátil k Snapovi a k profesorke McGonagallovej.