Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry tomu nemohol zabrániť, bol priviazaný priveľmi pevne... Beznádejne sa napínal v povrazoch a len bezmocne sa prizeral, ako sa strieborná dýka trasie už v jedinej Červochvostovej ruke. Cítil, že jej hrot mu prenikol do ramena pravej ruky a cez rukáv roztrhaného habitu presakuje krv. Červochvost, dychčiac od bolesti, nemotorne vytiahol z vrecka fľaštičku a pridržal ju pri Harryho rane, aby mohla do nej kvapkať krv.

Potom sa tackal s fľaštičkou ku kotlíku a nalial krv doň. Tekutina v ňom bola zrazu oslepujúce biela. Keď Červochvost dokončil prácu, klesol na kolená vedľa kotlíka, potom sa zvalil nabok a ležal na zemi, stonajúc a vzlykajúc, držiac si krvácajúci kýpeť ruky.

V kotlíku to vrelo a na všetky strany z neho vyletúvali diamantové iskry, také oslepujúce, že všetko ostatné bolo popri nich len zamatová čierňava. Nič sa nestalo...

Nech sa to utopí, hovoril si v duchu Harry, nech sa to nepodarí...

A potom odrazu iskry prestali vyletovať z kotlíka, namiesto nich sa z neho zdvihol oblak bielej pary, ktorý Harrymu všetko zastrel, takže nevidel ani Červochvos, ani Cedrica, nič, iba paru visiacu vo vzduchu – nepodarilo sa to, pomyslel si... Utopilo sa to... prosím... prosím, nech je to mŕtve...

Lenže vtom cez hmlu pred sebou zmeravený hrôzou uvidel, ako sa pomaly dvíha z kotlíka tmavá silueta muža, vysokého, chudého ako kostra.

„Odej ma,“ prikazoval vysoký chladný hlas spoza pary a Červochvost vzlykajúc a stonajúc, stále si držiac skaličenú ruku, liezol po zemi, zobral čierny habit, vstal a jednou rukou ho prevliekol cez hlavu svojho pána.

Chudý muž vystúpil z kotlíka a uprene hľadel na Harryho... a Harry hľadel do tváre, ktorá ho tri roky prenasledovala v zlých snoch. Belší ako lebka, s veľkými zlovestnými jasnočervenými očami a nosom plochým ako nos hada, len s úzkymi otvormi namiesto nozdier...

Lord Voldemort znova povstal.

33 Smrťožrúti

Voldemort sa odvrátil od Harryho a začal skúmať svoje telo. Ruky mal ako veľké bledé pavúky, dlhými bielymi prstami si hladkal hruď, ramená, tvár. Červené oči so zrenicami ako štrbiny, aké mávajú mačky, v tme žiarili ešte jasnejšie. Zdvihol ruky, ohol prsty a tváril sa nadšene a spokojne. Ani najmenej si nevšímal Červochvosta, ktorý sa zvíjal na zemi a krvácal, ani veľkého hada, čo sa priplazil naspäť a znova krúžil okolo Harryho a syčal. Voldemort strčil jednu ruku s neprirodzene dlhými prstami do hlbokého vrecka a vytiahol prútik. Aj ten nežne pohladkal, potom ho zdvihol a namieril na Červochvosta, ktorého zdvihlo zo zeme a hodilo o pomník, kde bol priviazaný Harry. Padol k nemu, zostal tam ležať na kôpke a plakal. Voldemort uprel jasnočervené oči na Harryho a smial sa vysokým, chladným smiechom.

Červochvostov habit sa už leskol od krvi – zakrútil si doň kýpeť.

„Pán môj...“ zadúšal sa, „pán môj... Sľúbili ste mi... sľúbili...“

„Vystri ruku,“ zhovievavo prikázal Voldemort.

„Och, pane... ďakujem vám, pane...“

Natiahol krvácajúci kýpeť, ale Voldemort sa znovu zasmial.

„Druhú ruku, Červochvost.“

„Pane, prosím... prosím...“

Voldemort sa zohol, potiahol Červochvosta za ľavú ruku a vyhrnul mu rukáv habitu až nad lakeť. Harry videl, že na koži čosi má, niečo ako živé červené tetovanie – lebku, ktorej z úst trčal had – tento znak sa po Svetovom pohári v metlobale zjavil na oblohe – Temné znamenie. Voldemort si ho dôkladne prezrel ignorujúc Červochvostov neovládateľný plač.

„Vrátilo sa,“ povedal potichu, „všetci si ho musia všimnúť... a teraz uvidíme... teraz sa dozvieme...“

A pritlačil dlhý biely ukazovák na znak na Červochvostovej ruke.

Jazvou na Harryho čele opäť preletela ostrá bolesť a Červochvost zakvílil. Voldemort stiahol prsty zo znaku a Harry videl, že teraz je čierny.

S výrazom krutého uspokojenia na tvári sa Voldemort vystrel, pohodil hlavou a obzeral sa po tmavom cintoríne.

„Koľkí budú mať dosť odvahy, aby sa vrátili, keď to pocítia?“ zašepkal a ligotavé čierne oči upieral na hviezdy. „A koľkí budú takí hlúpi, že neprídu?“

Začal sa prechádzať sem a tam popred Harryho a Červochvosta a stále pritom jastril očami po cintoríne. Po chvíli znova pozrel na Harryho a jeho hadiu tvár skrivil krutý úsmev.

„Stojíš na ostatkoch môjho nebohého otca, Harry Potter,“ zasyčal potichu. „Bol to mukel a hlupák... celkom ako tvoja drahá matka. Ale z oboch bol úžitok, však? Tvoja matka zomrela, aby ťa zachránila... a ja som zabil svojho otca a vidíš, aký úžitok z neho bol po smrti...“

Voldemort sa znovu zasmial. Prechádzal sa sem a tam, pritom sa stále obzeral a had krúžil v tráve.

„Vidíš ten dom tam na svahu, Potter? Tam býval môj otec. Moja matka, čarodejnica z tejto dediny, sa doňho zamilovala. Ale on ju opustil, keď mu povedala, že je... Môj otec nemal rád mágiu...