Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry pozrel na pohár, potom na Cedrica. Na jeden žiarivý okamih si predstavil, ako sa vynára z labyrintu s pohárom v rukách. Videl sa, ako dvíha Trojčarodejnícky pohár nad hlavu, počul rev davu, tvár Čcho rozžiarenú obdivom, videl to tak jasne ako ešte nikdy... no potom tá predstava vybledla a hľadel do slabo osvetlenej Cedricovej tvrdohlavej tváre.

„Obaja,“ vyhŕkol Harry.

„Čo?“

„Dotkneme sa ho naraz. Stále to bude víťazstvo Rokfortu. Podelíme sa oň.“

Cedric hľadel na Harryho. Zvesil ruky.

„Si... si si istý?“

„Áno,“ potvrdil Harry. „Áno... veď sme si navzájom pomáhali. Obaja sme sa sem dostali vlastne naraz. Tak si ho vezmime spolu.“

Na okamih sa Cedric tváril, akoby neveril vlastným ušiam, a potom sa mu na tvári zjavil úsmev.

„Dobre,“ súhlasil. „Poďme.“

Chytil Harryho okolo pliec a pomohol mu dokrivkať k podstavcu s pohárom. Keď ta prišli, každý vystrel ruku k jednej ligotavej rukoväti.

„Na tri, dobre?“ navrhol Harry. „Jeden... dva... tri!“

On i Cedric sa naraz chytili rukovätí.

Harry okamžite pocítil, ako ním myklo. Nohy mu zdvihlo zo zeme. Nemohol roztvoriť prsty zvierajúce Trojčarodejnícky pohár, v zavýjajúcom vetre, vo víre farieb ho to ťahalo dopredu a Cedrica s ním.

32 Mäso, krv a kosť

Harry cítil, ako mu nohy narazili o zem, zranená noha sa mu podlomila, padol dolu tvárou a jeho ruka konečne pustila Trojčarodejnícky pohár. Zdvihol hlavu.

„Kde sme?“ spýtal sa.

Cedric pokrútil hlavou. Vstal, zdvihol aj Harryho a obzerali sa okolo seba.

Boli niekde celkom mimo Rokfortu, očividne cestovali dlhé kilometre, možno aj stovky kilometrov, pretože nebolo vidieť ani len vrchy okolo hradu. Stáli na tmavom zarastenom cintoríne a napravo za veľkým tisom sa črtali obrysy malého kostolíka. Vľavo sa dvíhal nejaký kopec. Harry na svahu rozoznal iba obrysy nejakého honosného starého domu.

Cedric pozrel na Trojčarodejnícky pohár, potom na Harryho.

„Tebe niekto povedal, že ten pohár je prenášadlo?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Harry. Obzeral sa po cintoríne. Bolo tam úplné ticho a trochu strašidelne. „To je súčasť úlohy?“

„Neviem,“ odvetil Cedric. Zdalo sa, že je trochu nervózny. „Asi by sme mali vytiahnuť prútiky, čo povieš?“

„Áno,“ povedal Harry a bol rád, že to navrhol Cedric, nie on.

Pripravili si prútiky. Harry sa obzeral. Zase mal ten čudný pocit, že ich niekto sleduje.

„Niekto ide,“ povedal odrazu.

Napäto žmúriac do tmy sledovali blížiacu sa postavu, ktorá k nim mierila pomedzi hroby. Harry tvár nerozoznal, ale podľa chôdze a držania tela vedel, že postava niečo nesie. Ten človek bol nízky a mal na sebe plášť s kapucňou, ktorá mu skrývala tvár. A keď bol o pár krokov bližšie, Harry videl, že to, čo nesie, vyzerá ako bábätko... alebo je to iba do batôžka zvinutý habit?

Harry trochu sklopil prútik a pootočil sa k Cedricovi. Cedric spýtavo naňho pozrel. Potom obaja znovu upreli oči na príchodzieho.

Zastal pri mramorovom náhrobku iba zo dva metre od nich. Chvíľku Harry a Cedric a nízky človek iba hľadeli na seba.

Vtom však bez výstrahy Harryho jazvou prenikla pálčivá bolesť. Boli to muky, aké nikdy v živote ešte nepocítil, prútik mu vykĺzol z prstov, keď si dlaňami zakryl tvár, kolená sa mu podlomili, zrazu sa ocitol na zemi a nič nevidel, hlava mu išla rozletieť.

Kdesi v diaľke počul vysoký chladný hlas: „Toho zvyšného zabi.“

Ozvalo sa zasvišťanie a iný hlas, ktorý do noci zaškriekal: „Avada Kedavra!“

Cez Harryho zavreté viečka prenikol záblesk zeleného svetla a počul, ako na zem vedľa neho dopadlo čosi ťažké. Bolesť v jeho jazve dosiahla vrchol, až sa mu zdvihol žalúdok, a potom zoslabla. Harry otvoril oči, ktoré ho štípali, s obavami, čo uvidí.

Na zemi vedľa neho s roztiahnutými rukami ležal Cedric. Bol mŕtvy.

Chvíľku, ktorá akoby obsiahla celú večnosť, Harry hľadel do Cedricovej tváre, do jeho otvorených sivých očí, prázdnych a bezvýrazných ako okná opusteného domu, na pootvorené ústa, ktoré ustrnuli v prekvapení. A vtom, prv, ako si uvedomil, na čo hľadí, kým stihol pocítiť niečo iné okrem otupeného úžasu, zistil, že ho niekto dvíha zo zeme.

Nízky muž v plášti odložil batôžtek, rozsvietil prútik a vliekol Harryho k mramorovému náhrobku. Harry na ňom v mihotavom svetle prútika uvidel vyryté meno, potom ho muž otočil a šmaril na náhrobok s nápisom

TOM RIDDLE

Muž v plášti teraz vyčaroval okolo Harryho pevné povrazy a od krku po členky ho priviazal k náhrobku. Harry spod kapucne počul jeho trhaný, rýchly dych. Bránil sa a muž ho udrel – udrel ho rukou, na ktorej chýbal malíček. A vtedy si Harry uvedomil, kto je pod kapucňou. Bol to Červochvost.

„Vy?!“ zhíkol.