Harry Potter a Ohnivá čaša

Lenže zaklínadlo preletelo rovno cez hmlu, ktorá zostala nedotknutá. Mal si to predsa uvedomiť skôr – odstraňovacie zaklínadlo platí iba na pevné predmety. Čo by sa stalo, keby cez ňu jednoducho prešiel? Stojí to za pokus, alebo sa má vrátiť?

Ešte váhal, keď ticho preťal výkrik.

„Fleur?“ zakričal.

Nikto sa však neozýval. Harry sa obzeral okolo seba. Čo sa jej stalo? Jej výkrik zaznel odkiaľsi spredu.

Harry sa zhlboka nadýchol a odhodlane prebehol cez čarovnú hmlu.

Svet sa obrátil hore nohami. Harry visel zo zeme, vlasy mal dupkom, okuliare sa mu hompáľali na nose a hrozilo, že spadnú do bezodnej oblohy. Pritisol si ich na koreň nosa a vystrašený tam visel. Mal pocit, akoby sa mu nohy prilepili k tráve, ktorá bola teraz stropom. Pod ním sa rozprestierala nekonečná tmavá obloha pofŕkaná hviezdami. Zdalo sa mu, že ak pohne nohou, spadne.

Rozmýšľaj, hovoril si v duchu, keď sa mu krv nahrnula do hlavy, rozmýšľaj...

No ani jedno z kúzel, ktoré si precvičoval, sa nehodilo na to, aby uviedlo zem a oblohu do pôvodnej polohy. Má sa odvážiť pohnúť nohou? V ušiach mu divo pulzovala krv. Mal na výber – buď sa pohne, alebo vystrelí červené iskry, zachránia ho a diskvalifikujú.

Zavrel oči, aby nevidel nekonečný priestor pod sebou, a z celej sily odtiahol pravú nohu od trávnatého stropu.

Svet sa ihneď prevrátil. Harry spadol na kolená na úžasne tvrdú zem. Na chvíľu ho to omráčilo. Zhlboka sa nadýchol, aby získal rovnováhu, a potom zase vstal a ponáhľal sa ďalej, obzerajúc sa na hmlu nevinne sa trblietajúcu v mesačnom svetle.

Zastal na rázcestí dvoch chodníkov a rozhliadal sa, či neuvidí nejakú stopu po Fleur. Bol si istý, že to vykríkla ona. S čím sa stretla? Stalo sa jej niečo? Červené iskry nebolo vidieť. Znamená to, že vyviazla, alebo mala také problémy, že nemohla siahnuť ani po prútiku? Harry si zvolil pravý chodník a zrazu sa cítil akýsi nesvoj, no zároveň sa nemohol ubrániť myšlienke – o jedného šampióna menej...

Pohár bol niekde nablízku a zdalo sa, že Fleur už nesúťaží. Dostal sa až sem! Čo keby sa mu naozaj podarilo vyhrať? Na okamih a po prvý raz, odkedy sa dozvedel, že je reprezentantom, sa v duchu videl, ako pred celou školu dvíha Trojčarodejnícky pohár...

Nasledujúcich desať minút nestretol nič, ale často narážal na slepé uličky. Dva razy sa ocitol v tej istej nesprávnej odbočke. Napokon našiel novú cestu a rozbehol sa po nej mávajúc prútikom a jeho mátožný tieň sa mihal na živom plote. Potom zabočil za ďalší roh a zabrzdil zoči-voči tryskochvostému škrotovi.

Cedric mal pravdu – bol skutočne obrovský. Meral aspoň tri metre a vyzeral ako obrí škorpión. Nad chrbtom sa mu týčil zahnutý dlhý bodec. Jeho hrubý pancier sa leskol vo svetle prútika, ktorým naňho Harry mieril.

„Nehýb sa!“

Zaklínadlo letelo do škrotovho panciera a odrazilo sa od neho. Harry pred ním zavčasu uhol, ale cítil spálené vlasy – oškvŕklo mu vrch hlavy. Škrotovi z chvosta vyšľahol oheň a letel k Harrymu.

„Impedimenta!“ zreval Harry. Zaklínadlo znovu narazilo do panciera a odrazilo sa od neho. Harry sa zatackal a spadol. „IMPEDIMENTA!“

Škrot zmeravel iba pár centimetrov od neho – Harrymu sa podarilo zasiahnuť ho zospodu na mieste nechránenom pancierom. Zadychčaný sa zdvihol zo zeme a rozbehol sa opačným smerom. Zabraňovacie zaklínadlo nebolo trvanlivé, škrot sa o chvíľu iste pozbiera.

Harry zabočil doľava a dostal sa do slepej uličky, potom doprava a bol v ďalšej. Musel zastať, pričom mu srdce splašene tĺklo, a zopakovať štvorbodové zaklínadlo. Nato sa vrátil na rázcestie a vybral si chodník na severozápad.

Chvíľu sa ponáhľal po novej ceste, keď začul, že niečo beží po chodníku za plotom, a zastal.

„Čo to robíš?“ kričal Cedricov hlas. „Čo si sa zbláznil, doparoma?“

A vtedy Harry začul Krumov hlas.

„Crucio!“

Odrazu sa vzduchom niesli Cedricove výkriky. Zdesený Harry letel po svojom chodníku a usiloval sa nájsť cestu do Cedricovho. Keď nijakú neobjavil, znovu skúsil odstraňovacie zaklínadlo. Nebolo veľmi účinné, ale aspoň vypálilo cez živý plot malú dieru, cez ktorú Harry prestrčil nohu a kopal do hrubých vetiev, kým sa niektoré nepoolamovali a nevznikol otvor – Harry sa cezeň pretiahol, pričom si roztrhal habit, a vpravo videl, ako sa na zemi myká a zvíja Cedric a Krum stojí nad ním.

Harry sa vystrel a zamieril prútik na Kruma, práve keď naňho pozrel. Krum sa otočil a rozbehol sa.

„Nehýb sa!“ zreval Harry.

Zaklínadlo celou silou zasiahlo Kruma do chrbta, zastal ako skamenený, vzápätí spadol a nehybne ležal doluznačky v tráve. Harry sa vrhol k Cedricovi, ktorý sa prestal zvíjať, ležal na tráve, dychčal a tvár si prikrýval rukami.

„Si v poriadku?“ namáhavo sa spýtal Harry a chytil Cedrica za ruku.

„Áno,“ dychčal Cedric. „Áno... nemôžem tomu uveriť... prikradol sa za mňa... začul som ho, otočil som sa a už na mňa mieril prútikom...“

Cedric sťažka vstal. Ešte stále sa triasol. Obaja pozreli na Kruma.