Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ale áno.“ A pobrali sa do Veľkej siene. Ako prechádzali popri Amosovi Diggorym, ten sa obzrel.

„Tak tu si,“ prihovoril sa a premeral si Harryho od hlavy po päty. „Stavím sa, že sa už necítiš tak sebaisto, keď sa ti Cedric bodovo vyrovnal, čo?“

„Prosím?“ spýtal sa Harry.

„Nevšímaj si ho,“ šepol Cedric Harrymu a mračil sa na otca. „Odvtedy, čo Rita Skeeterová písala o Trojčarodejníckom turnaji, sa hnevá, veď vieš, napísala to tak, akoby si ty bol jediný reprezentant Rokfortu.“

„Ale neobťažoval sa opraviť ju, však?“ podotkol Amos Diggory tak nahlas, aby ho počul aj Harry, ktorý už s pani Weasleyovou a Billom bol vo dverách. „No veď mu ukážeš, Ced. Už raz si ho predsa porazil.“

„Rita Skeeterová vždy všetkým spôsobuje iba problémy, Amos!“ nahnevane sa do toho zamiešala pani Weasleyová. „Myslela som si, že to ako pracovník ministerstva vieš!“

Pán Diggory sa tváril, akoby sa chystal niečo nahnevane odseknúť, ale manželka ho chytila za ruku, a tak len pokrčil plecami a otočil sa.

Harry strávil veľmi príjemné predpoludnie. S Billom a pani Weasleyovou sa prechádzal po slnkom zaliatom okolí školy, ukázal im beauxbatonský koč a durmstrangskú loď. Pani Weasleyovú zaujala Zúrivá vŕba, ktorú zasadili, až keď ona už zo školy odišla, a dlho spomínala na Hagridovho predchodcu hájnika Ogga.

„Ako sa má Percy?“ spýtal sa Harry pri skleníkoch.

„Nie dobre,“ odvetil Bill.

„Je dosť zničený,“ šepkala pani Weasleyová obzerajúc sa. „Ministerstvo chce zmiznutie pána Croucha utajiť, ale Percyho predvolali na výsluch pre tie pokyny, čo mu pán Crouch posielal. Zrejme si myslia, že ich možno nepísal on sám. Percy je pod veľkým tlakom. Dnes mu v porote nedovolia zastupovať pána Croucha. Príde Kornelius Fudge.“

Na obed sa vrátili do hradu.

„Mami! Bill!“ ohromene zvolal Ron, keď sa zjavili pri chrabromilskom stole. „Čo tu robíte?“

„Prišli sme sa pozrieť, ako si Harry bude počínať pri poslednej úlohe,“ veselo odvetila pani Weasleyová. „Musím povedať, že je to príjemná zmena, keď nemusím variť. Ako dopadla skúška?“

„Och... dobre. Nemohol som si spomenúť na mená všetkých vodcov škriatkovských povstaní, tak som si nejaké vymyslel. Ale to nič,“ dodal ľahkomyseľne a nakladal si mäsový nákyp, kým pani Weasleyová sa tvárila prísne. „Volajú sa Bodrod Bradatý a Šimon Slintavý alebo nejako podobne, takže to nebolo ťažké.“

Fred, George a Ginny si prisadli k nim a Harry sa cítil tak dobre, akoby bol zase u nich v Brlohu, a celkom sa zabudol znervózňovať pre večernú úlohu, až kým v polovici obeda neprišla Hermiona. Vtedy si spomenul, že jej niečo napadlo v súvislosti s Ritou Skeeterovou.

„Prišla si nám povedať, že...“

Hermiona varovne pokrútila hlavou a pozrela na pani Weasleyovú.

„Ahoj, Hermiona,“ pozdravila ju pani Weasleyová odmeranejšie než zvyčajne.

„Dobrý deň,“ odzdravila Hermiona a úsmev jej zmizol z tváre, keď videla, ako chladne ju Ronova mama privítala.

Harry pozrel na jednu, potom na druhú a povedal: „Pani Weasleyová, dúfam že ste neuverili tým táraninám, čo Rita Skeeterová napísala v Čarodejnici? Lebo Hermiona nie je moje dievča.“

„Ó! Pravdaže... Nie!“

Od tej chvíle však bola k Hermione badateľne milšia.

Harry, Bill a pani Weasleyová sa ešte popoludní vybrali na dlhú prechádzku okolo hradu a potom sa vrátili do Veľkej siene na hostinu. Pri učiteľskom stole už sedel aj Ludo Bagman a Kornelius Fudge. Bagman vyzeral bezstarostne, ale Kornelius Fudge sa vedľa madam Maxime tváril prísne a mlčal. Madam Maxime sústredene hľadela do taniera a Harrymu sa zdalo, že má červené oči. Hagrid na ňu stále pokukoval.

Chodov bolo viac než zvyčajne, ale Harry už bol nervózny a nejedol veľa. Keď začarovaný strop menil farbu z modrej na tmavofialovú, Dumbledore vstal a zavládlo ticho.

„Dámy a páni, dovolím si vás požiadať, aby ste sa o päť minút odobrali na metlobalové ihrisko, kde sa bude konať tretia a záverečná úloha Trojčarodejníckeho turnaja. Prosím šampiónov, aby nasledovali pána Bagmana hneď teraz.“

Harry vstal. Chrabromilčania pri stole mu tlieskali, všetci Weasleyovci a Hermiona mu zapriali veľa šťastia a on aj so Cedricom, Fleur a Viktorom odišli z Veľkej siene.

„Ako sa cítiš, Harry?“ spýtal sa ho Bagman na kamenných schodoch. „Veríš si?“

„Je to v poriadku,“ odvetil Harry. Viac-menej to bola pravda – bol síce nervózny, ale v duchu si prebral zaklínadlá, ktoré si precvičoval, a vedomie, že si ich všetky pamätá, ho trochu uspokojilo.

Vyšli na metlobalové ihrisko, ktoré bolo teraz na nepoznanie. Lemoval ho asi sedemmetrový živý plot. Priamo pred nimi bol otvor – vchod do rozsiahleho labyrintu. Chodba za ním sa zdala tmavá a strašidelná.

O päť minút sa tribúny začali napínať, ovzduším sa niesol šum hlasov a dupot topánok stoviek študentov, ktorí sa hrnuli do hľadiska. Obloha bola teraz tmavá a jasnomodrá a začali vychádzať prvé hviezdy. Hagrid, profesor Moody, profesorka McGonagallová a profesor Flitwick prišli na štadión k Bagmanovi a reprezentantom. Všetkým na klobúkoch svietili veľké červené hviezdy, no Hagrid mal na sebe iba vestu z krtej kože.