Harry Potter a Ohnivá čaša

„Spýtala sa ho, či by si na leto nemohol prísť k nám. Ale on chce, aby si sa vrátil k Dursleyovcom, aspoň zo začiatku.“

„Prečo?“ chcel vedieť Harry.

„Povedala, že Dumbledore má na to svoje dôvody,“ zamračene krútil hlavou Ron. „Zrejme mu musíme dôverovať, nie?“

Okrem Rona a Hermiony sa Harry dokázal rozprávať iba s Hagridom. Keďže už nemali učiteľa, hodiny obrany proti čiernej mágii mali voľné. A tak sa vo štvrtok popoludní pobrali navštíviť Hagrida. Bol jasný slnečný deň. Tesák vybehol von, štekal a krútil chvostom ako bláznivý.

„Kto je to?“ volal Hagrid odo dverí. „Harry!“

Vyšiel im naproti, objal Harryho okolo pliec, postrapatil mu vlasy a povedal: „Som rád, že ťa vidím, kamoško. Šak som len rád!“

V chalupe stáli na drevenom stole pred kozubom dve šálky veľké ako vedrá aj s taniermi.

„Dali sme si po šálke s Olympe,“ vysvetľoval Hagrid. „Akurátne odišla.“

„Kto?“ zvedavo sa spytoval Ron.

„Jasnačka, že madam Maxime!“ odvetil Hagrid.

„Tak ste sa pomerili?“

„Neviem, o čom hovoríš,“ ledabolo odbavil otázku Hagrid a vytiahol zo skrinky ďalšie šálky. Keď urobil čaj a predložil pred nich plný tanier kašovitých koláčikov, oprel sa na stoličke a čiernymi očami si premeral Harryho.

„Si v poriadku?“ zamrmlal.

„Uhm,“ prikývol Harry.

„Nie, nie si,“ pokrútil hlavou. „Jasne, že nie si. Ale budeš.“

Harry nevravel nič.

„Vedel som, že sa vráti,“ vyhlásil Hagrid a Ron, Hermiona i Harry prekvapene naňho pozreli. „Už roky som to vedel, Harry. Prisámvačku som vedel, že je tam volakde zalezený a čaká na svoj čas. Muselo sa to stať. Došlo to teraz a musíme s tým žiť. Budeme bojovať. Hádam sa nám podarí ho zastaviť, kým sa tu neusalaší. Aspoň taký je Dumbledorov plán. Je to veľký človek, ten Dumbledore. Dokiaľ ho máme, sa až tak nebojím.“

Hagrid nadvihol strapaté obočie, keď videl, ako neveriacky naňho hľadia.

„Ale čo by sme tu už teraz sedeli a trápili sa preto,“ povedal. „Čo má prísť, príde, a keď to príde, dáko si s tým poradíme. Dumbledore mi všecko porozprával, čo si urobil, Harry.“

Hagridovi sa až tak nadvihla hruď.

„Urobil si to, čo by urobil aj tvoj tatko, a už väčšiu pochvalu odo mňa ani nepočuješ.“

Harry sa naňho usmial. Bolo to po prvý raz po dlhom čase. „O čo ťa Dumbledore požiadal, čo máš urobiť?“ vyzvedal sa. „Poslal po teba profesorku McGonagallovú, mali ste prísť k nemu s madam Maxime – v tú noc.“

„Dal mi na leto prácičku,“ povedal Hagrid. „Ale tajnú. Nemám o tom hovoriť, ani tebe nie. Olympe – pre vás madam Maxime – možno pôjde so mnou. Myslím, že pôjde. Tuším som hu už presvedčil.“

„Súvisí to s Voldemortom?“

Hagrida pri jeho mene myklo.

„Možno,“ odvetil vyhýbavo. „A teraz... nechcete ísť so mnou pozrieť posledného škrota...? Ja som len žartoval... len som žartoval!“ dodal rýchlo, keď videl, ako sa tvária.

Večer pred návratom na Privátnu cestu si Harry len s ťažkým srdcom balil kufor. Hrozil sa rozlúčkovej hostiny, zvyčajne slávnostnej, lebo na nej vyhlasovali víťaza medzifakultných majstrovstiev. Odkedy odišiel z nemocničného krídla, vyhýbal sa preplnenej Veľkej sieni a radšej jedával v poloprázdnej. Zle znášal pohľady spolužiakov.

Len čo ta s Ronom a Hermionou vošli, ihneď zbadali, že zvyčajná dekorácia chýba – Veľká sieň bývala na rozlúčkovú hostinu vyzdobená vo farbách víťaznej fakulty. Dnes však na stene za učiteľským stolom viseli čierne drapérie. Harry vedel, že je to na Cedricovu pamiatku.

Za učiteľským stolom sedel skutočný Divooký Moody aj s drevenou nohou a magickým okom. Bol mimoriadne nervózny a vyskakoval zakaždým, keď sa mu niekto prihovoril. Harry sa mu nečudoval. Po desaťmesačnom väznení vo vlastnej truhlici jeho strach z napadnutia zrejme značne vzrástol. Stolička profesora Karkarova bola prázdna. Ako tak Harry sedel medzi Chrabromilčanmi, rozmýšľal, kde asi Karkarov môže byť a či ho Voldemort našiel.

Madam Maxime zostala. Sedela vedľa Hagrida a potichu sa rozprávali. Vedľa profesorky McGonagallovej sedel Snape. Jeho pohľad sa na chvíľu zastavil na Harrym práve v okamihu, keď sa aj Harry naňho díval. Výraz jeho tváre bol nepreniknuteľný, ale kyslý a nepríjemný ako vždy. Harry ho sledoval ešte dlho po tom, ako sa odvrátil.

Čo mal Snape urobiť na Dumbledorov príkaz v tú hroznú noc? A prečo... prečo... je Dumbledore taký presvedčený, že je skutočne na ich strane? V mysľomise povedal, že bol ich špiónom. Snape za cenu veľkého osobného rizika špehoval u Voldemorta. Žeby v tom pokračoval? Spojil sa so smrťožrútmi? Predstieral, že sa nikdy nevrátil k Dumbledorovi naozaj, iba vyčkával na vhodný čas tak ako Voldemort?

Dumbledore vstal, čím prerušil Harryho úvahy. Veľká sieň, v každom prípade menej hlučná ako na zvyčajnej rozlúčkovej hostine, stíchla.

„Koniec ďalšieho roka,“ začal Dumbledore a prešiel pohľadom po sieni.

Zmĺkol a oči sa mu zastavili na bifľomorskom stole. Ten bol dosiaľ najtichší. Sedeli pri ňom najsmutnejšie a najbledšie tváre.