Harry Potter a Ohnivá čaša

V Dumbledorovom hlase nebola hrozba, iba pevné rozhodnutie, ale Fudge sa naježil, ako keby sa mu Dumbledore vyhrážal prútikom.

„Viete, Dumbledore,“ povedal a karhavo mával prstom. „Vždy som vám ponechal voľné ruky. Vážil som si vás. Možno som nesúhlasil s niektorými vašimi rozhodnutiami, ale mlčal som. Takých veľa nenájdete, čo by vám dovolili zamestnať vlkolakov alebo si tu nechať Hagrida, či bez porady s ministerstvom rozhodovať o učebných osnovách... Ale ak budete pracovať proti mne...“

„Jediný, proti komu mienim pracovať,“ odvetil Dumbledore, „je lord Voldemort. Ak ste proti nemu, Kornelius, zostávame na jednej lodi.“

Zdalo sa, že na toto Fugde nevie nájsť odpoveď. Chvíľu sa kolísal na pätách a krútil v ruke klobúk. Napokon takmer prosebne povedal: „On sa predsa nemohol vrátiť, Dumbledore, jednoducho nemohol...“

Vtedy spoza Dumbledora vystúpil Snape a vyhrnul si ľavý rukáv habitu. Vystrčil pred Fudgea predlaktie a ten sa mykol.

„Aha,“ drsne povedal. „Tu je. Temné znamenie. Nie je také jasné a výrazne čierne ako pred hodinou, ale aj tak je viditeľné. Toto znamenie vypálil Knieža temnôt každému smrťožrútovi. Vďaka nemu sa spoznávajú a prostredníctvom neho nás k sebe zvolával. Keď sa dotkol znamenia nejakého smrťožrúta, mali sme sa ihneď primiestniť k nemu. Už rok bolo toto znamenie čoraz jasnejšie. Aj u Karkarova. Čo myslíte, prečo Karkarov dnes v noci ušiel? Oboch nás pálilo. Obaja sme vedeli, že sa vrátil. Karkarov sa bojí jeho pomsty. Zradil priveľa smrťožrútov, aby mohol očakávať milé privítanie v ich radoch.“

Fudge cúvol aj pred Snapom. Krútil hlavou. Zdalo sa, akoby nechápal, čo mu hovorí. Hľadel na jeho ruku, nepekné znamenie sa mu očividne hnusilo, potom pozrel na Dumbledora a šepkal: „Neviem, na čo sa tu vy a vaši zamestnanci hráte, Dumbledore, ale počul som dosť. Nemám k tomu čo dodať. Zajtra sa s vami spojím a preberieme, ako to bude ďalej s vedením tejto školy. Musím sa vrátiť na ministerstvo.“

Už bol takmer pri dverách, keď zastal. Otočil sa a vrátil sa k Harryho posteli.

„Tvoja výhra,“ povedal, vytiahol z vrecka veľký mešec zlata a postavil ho na nočný stolík. „Tisíc galleónov. Malo sa to odovzdávať slávnostne, ale za daných okolností...“

Narazil si pinč na hlavu, vyšiel z miestnosti a zatresol za sebou dvere. Len čo zmizol, Dumbledore sa otočil a pozrel na skupinku pri Harryho posteli.

„Máme prácu,“ povedal. „Molly... mám pravdu, keď si myslím, že s tebou a Arturom môžem počítať?“

„Samozrejme,“ odvetila pani Weasleyová biela ako stena, no odhodlaná. „Vieme, aký je Fudge. Artura celé roky drží na ministerstve iba láska k muklom. Fudge si myslí, že mu chýba správna čarodejnícka hrdosť.“

„Musím poslať Arturovi správu,“ povedal Dumbledore. „Všetkých, ktorých môžeme presvedčiť o pravde, treba ihneď informovať a on sa na svojom mieste ľahšie spojí s kolegami, ktorí nie sú takí krátkozrakí ako Kornelius.“

„Ja pôjdem za ním,“ Bill vstal. „A ihneď.“

„Výborne. Informuj ho, čo sa stalo,“ požiadal ho Dumbledore. „Povedz mu, že sa s ním onedlho spojím. Musí však byť diskrétny. Ak by Fudge prišiel na to, že sa miešam do vecí ministerstva...“

„Nechajte to na mňa,“ ubezpečil ho Bill.

Potľapkal Harryho po pleci, pobozkal mamu na líce, prehodil si plášť a rýchlo odišiel.

„Minerva,“ obrátil sa Dumbledore k profesorke McGonagallovej, „prosím, ihneď zavolajte Hagrida do mojej pracovne. A tiež – ak bude ochotná – madam Maxime.“

Profesorka McGonagallová ochotne prikývla a bez slova odišla.

„Poppy,“ oslovil Dumbledore madam Pomfreyovú, „buďte taká láskavá a choďte do pracovne profesora Moodyho. Mal by tam byť domáci škriatok menom Winky. Iste je veľmi rozrušená. Urobte pre ňu, čo môžete, a odveďte ju do kuchyne. Myslím, že Dobby sa o ňu už postará.“

„Dob-dobre,“ prekvapene zajachtala madam Pomfreyová a aj ona odišla.

Dumbledore sa presvedčil, či sú dvere zavreté, a keď kroky madam Pomfreyovej stíchli, znovu prehovoril.

„A teraz je načase, aby si dvaja čarodejníci vyjasnili, ako je to s nimi v skutočnosti. Sirius... prosím, vezmite na seba zvyčajnú podobu.“

Veľký čierny pes pozrel na Dumbledora a potom sa ihneď premenil na človeka.

Pani Weasleyová vykríkla a odskočila od postele.

„Sirius Black!“ jačala, ukazujúc naňho.

„Mamka, buď ticho!“ kričal Ron. „To je v poriadku!“

Snape ani nevykríkol, ani neuskočil, no na jeho tvári sa zračila zlosť a zdesenie.

„On?!“ zavrčal hľadiac na rovnako nazlosteného Siriusa. „Čo tu hľadá?“

„Je tu na moje pozvanie,“ odvetil Dumbledore, hľadiac na jedného, potom na druhého, „tak ako vy, Severus. Verím vám obom. Je načase, aby ste odložili staré spory a navzájom si uverili aj vy.“

Harry si pomyslel, že to, čo Dumbledore žiada, by bol zázrak. Sirius a Snape hľadeli na seba s krajnou nenávisťou.

„Postačí mi aj, ak svoje nepriateľstvo nebudete dávať otvorene najavo,“ netrpezlivo im navrhoval Dumbledore. „Podajte si ruky. Ste teraz na tej istej strane. Času je málo i nás je málo a ak my, ktorí poznáme pravdu, nebudeme jednotní, pre nikoho niet nádeje.“