Harry Potter a Ohnivá čaša

Odrazu si uvedomil, že Félix odletel z jeho kolena a sadol si na zem. Krásnu hlavu si opieral o jeho zranenú nohu a z očí mu padali na ranu, ktorú spôsobil pavúk, perlové slzy. Bolesť zmizla. Koža zrástla. Rana na nohe sa zacelila.

„Zopakujem to ešte raz,“ povedal Dumbledore, keď fénix vzlietol a znovu sa usadil na bidielko pri dverách. „Dnes v noci si prejavil statočnosť, akú od teba nikto neočakával, Harry. Statočnosť, ktorá sa vyrovná statočnosti tých, čo bojovali proti Voldemortovi, keď bol na vrchole síl. Vzal si si na plecia bremeno dospelého čarodejníka a vyrovnal si sa s ním – a teraz si nám poskytol všetko, čo máme právo od teba očakávať. Pôjdeš so mnou do nemocničného krídla. Dnes v noci sa nevrátiš do spálne. Nejaký elixír na spanie a trochu pokoja ťa vzpruží... Sirius, nechcete zostať s ním?“

Sirius prikývol a vstal. Znovu sa premenil na veľkého čierneho psa a vyšiel s Harrym a Dumbledorom z pracovne a sprevádzal ich do nemocničného krídla.

Keď Dumbledore otvoril dvere, Harry uvidel pri utrápenej madam Pomfreyovej pani Weasleyovú, Billa, Rona a Hermionu. Zrejme sa vypytovali, kde je Harry a čo sa mu stalo. Len čo Harry, Dumbledore a čierny pes vošli, všetci sa zvrtli a pani Weasleyová pritlmene vykríkla.

„Harry! Och, Harry!“

Rozbehla sa k nemu, ale Dumbledore sa postavil medzi nich.

„Molly,“ zdvihol ruku, „počúvajte ma chvíľku. Harry dnes v noci prežil hrozné veci, a tým, že mi o nich rozprával, ich musel prežívať ešte raz. Teraz potrebuje spánok, pokoj a ticho. Ak si želá, aby ste zostali s ním,“ dodal a pozrel na Rona, Hermionu a Billa, „môžete zostať. Ale kým nebude pripravený odpovedať, nesmiete sa ho na nič vypytovať, rozhodne nie dnes večer.“

Pani Weasleyová prikývla. Bola celkom bledá. Oborila sa na Rona, Hermionu a Billa, akoby robili krik: „Počuli ste? Potrebuje pokoj!“

„Pán riaditeľ,“ ozvala sa madam Pomfreyová, hľadiac na veľkého čierneho psa, „môžem sa spýtať, čo...?“

„Tento pes chvíľu zostane s Harrym,“ odvetil jednoducho Dumbledore. „Ubezpečujem vás, že je veľmi dobre vycvičený. Harry, ja počkám, kým sa uložíš do postele.“

Harry bol Dumbledorovi nevýslovne vďačný za to, že ostatných požiadal, aby sa ho nevypytovali. Niežeby nechcel byť s nimi, ale pomyslenie, že by mal všetko vysvetľovať znova, že by všetko prežíval ešte raz, bolo nad jeho sily.

„Vrátim sa k tebe, len čo sa porozprávam s Fudgeom, Harry,“ povedal Dumbledore. „Chcem, aby si tu zostal do zajtra, kým neprehovorím k ostatným študentom.“ A odišiel.

Keď madam Pomfreyová odvádzala Harryho do postele, zbadal, že na druhom konci nehybne leží skutočný Moody. Drevenú nohu a magické oko mal na nočnom stolíku.

„Je v poriadku?“ spýtal sa.

„Bude,“ odvetila madam Pomfreyová, dala Harrymu pyžamu a zatiahla okolo neho závesy. Vyzliekol si habit, natiahol pyžamu a vliezol do postele. Potom Ron, Hermiona, Bill, pani Weasleyová a čierny pes prišli za ním a usadili sa na stoličky po oboch stranách postele. Ron a Hermiona naňho hľadeli opatrne, akoby sa ho báli.

„Nie je to také zlé,“ upokojoval ich. „Iba som veľmi unavený.“

Oči pani Weasleyovej sa naplnili slzami, keď mu uhládzala prikrývky, hoci to nebolo potrebné.

Madam Pomfreyová odbehla do svojej pracovne a vrátila sa s malou fľaštičkou, plnou fialovej tekutiny, a s pohárom.

„Toto musíš vypiť, Harry,“ povedala. „Je to elixír na spánok bez snov.“

Harry zobral pohár a vypil niekoľko dúškov. Okamžite sa všetko okolo neho zahmlilo, lampy v nemocničnom krídle naňho cez závesy priateľsky žmurkali a zdalo sa mu, že sa čoraz hlbšie ponára do páperového matracu. Kým dopil, kým stihol povedať čo len slovko, premohla ho únava a zaspal.

Keď sa zobudil, bolo mu tak teplo a bol taký ospanlivý, že ani neotvoril oči, znovu sa mu chcelo spať. V miestnosti svietilo len slabé svetlo, bol si istý, že je ešte stále noc, a mal pocit, že nemohol spať dlho.

Potom okolo seba počul šepot.

„Zobudia ho, ak nebudú ticho!“

„Prečo tak kričia? Dúfam, že sa už nič nestalo!“

Harry ledva otvoril oči. Niekto mu zložil okuliare. Nablízku videl rozmazané črty pani Weasleyovej a Billa. Pani Weasleyová stála.

„To je Fudge,“ šepkala. „A Minerva McGonagallová, nie? Ale o čom sa to hádajú?“

Už ich začul aj Harry. Vykrikovali a rýchlo sa blížili k nemocničnému krídlu.

„Je mi to ľúto, Minerva, ale aj tak...“ nahlas hovoril Kornelius Fudge.

„Vôbec ste ich nemali priviesť do hradu!“ kričala profesorka McGonagallová. „Keď sa to Dumbledore dozvie, bude...“

Vtom sa nemocničné dvere prudko otvorili. Bill odtiahol závesy, všetci okolo postele upierali zraky na dvere, a nikto si nevšimol, že Harry sa posadil a nasadil si okuliare.

Fudge energicky kráčal po nemocničnej izbe. Profesorka McGonagallová a Snape mu boli za pätami.

„Kde je Dumbledore?“ spytoval sa Fudge naliehavo pani Weasleyovej.

„Tu nie je,“ nahnevane odsekla pani Weasleyová. „Toto je nemocničné krídlo, pán minister. Nemyslíte, že by ste mali radšej...“

Ale dvere sa otvorili znova a dnu vbehol zadýchaný Dumbledore.