Harry Potter a Ohnivá čaša

„Keby som si myslel, že ti pomôže čarovný spánok, ktorý oddiali chvíľu, keď sa budeš musieť vracať k udalostiam dnešnej noci, uspal by som ťa,“ vľúdne sa mu prihovoril. „Ale ja viem svoje. Otupiť bolesť na chvíľu by znamenalo, že potom bude ešte horšia. Prejavil si statočnosť presahujúcu čokoľvek, čo som od teba vôbec očakával. Prosím ťa, preukáž ju ešte raz a porozprávaj nám, čo sa stalo.“

Z fénixovho hrdla sa ozval tichý chvejivý tón. Vibroval vo vzduchu a Harry mal pocit, akoby mu do žalúdka skĺzla kvapka horúcej tekutiny, zohriala ho a dodala mu sily.

Zhlboka sa nadýchol a začal rozprávať. A ako rozprával, pred očami sa mu vybavovali všetky udalosti uplynulej noci. Iskriaca hladina elixíru, ktorý oživil Voldemorta, smrťožrúti primiestňujúci sa medzi okolité hroby, Cedricovo telo na zemi vedľa pohára.

Raz či dva razy chcel Sirius, ktorý ho stále pevne držal za plece, niečo povedať, ale Dumbledore zdvihol ruku a zabránil mu v tom. Harry bol rád, lebo keď už raz začal, ľahšie sa mu pokračovalo bez prerušenia. Dokonca cítil úľavu, ba zdalo sa mu, akoby sa zbavoval čohosi jedovatého. Hoci na to, aby rozprával ďalej, musel vynaložiť všetko svoje odhodlanie, predsa mal pocit, že na konci sa bude cítiť lepšie.

Keď líčil, ako mu Červochvost dýkou prepichol rameno, Sirius rozčúlene vykríkol a Dumbledore vstal tak prudko, až sa Harry zľakol. Riaditeľ obišiel stôl a kázal mu, aby ukázal ruku. Harry ju k nemu vystrel a pod roztrhnutým habitom sa černela zaschnutá rana.

„Povedal, že z mojej krvi bude silnejší než z krvi niekoho iného,“ vysvetľoval Harry. „Vraj moja ochrana... tá, čo na mňa prešla od mamy... že prejde aj naňho. A mal pravdu – keď sa ma dotkol, nič sa mu nestalo – dotkol sa mojej tváre.“

Na okamih sa Harrymu zdalo, že v Dumbledorových očiach zažiarilo čosi ako triumf, ale vzápätí si bol istý, že sa mu to len zdalo, lebo keď si znova sadol za stôl, vyzeral veľmi staro a unavene. Takého ho Harry ešte nikdy nevidel.

„No dobre,“ kývol riaditeľ a sadol si. „Túto prekážku Voldemort prekonal. Pokračuj, Harry, prosím.“

Harry rozprával ďalej, vysvetľoval, ako sa Voldemort vynoril z kotlíka, a opakoval im všetko, čo si z jeho reči smrťožrútom pamätal. Vylíčil im, ako ho Červochvost odviazal, vrátil mu prútik a on sa pripravil na duel.

No pri opisovaní chvíle, keď zlatý svetelný lúč spojil jeho a Voldemortov prútik, mal pocit, že mu v hrdle čosi uviazlo. Pokúšal sa rozprávať ďalej, ale spomienky na to, čo vyšlo z Voldemortovho prútika, mu zaplavovali myseľ. Videl, ako sa vynára Cedric, ten starec, Berta Jorkinsová... jeho otec... matka...

Bol rád, keď Sirius prerušil ticho.

„Prútiky sa spojili?“ jeho pohľad preskočil z Harryho na zamysleného Dumbledora. „Prečo?“

„Priori Incantatem,“ zašepkal.

Pozrel Harrymu do očí a ako keby medzi nimi preletel lúč porozumenia.

„Účinok obráteného kúzla?“ prudko zvolal Sirius.

„Presne tak,“ prikývol Dumbledore. „Harryho a Voldemortov prútik sú z rovnakého jadra. Oba obsahujú pero z chvosta toho istého fénixa. V skutočnosti tohto fénixa,“ dodal a ukázal na šarlátovozlatého vtáka, ktorý pokojne sedel na Harryho kolene.

„Pero v mojom prútiku je Félixovo?“ prekvapene sa spýtal Harry.

„Áno. Pred štyrmi rokmi, len čo si vyšiel z obchodu, mi pán Ollivander napísal, že druhý prútik si kúpil ty.“

„Čo sa teda stane, keď má prútik bojovať so svojím bratom?“ chcel vedieť Sirius.

„Nefungujú normálne,“ odvetil Dumbledore. „Ak majitelia predsa len obrátia prútiky proti sebe, nastane veľmi zriedkavý efekt. Jeden z prútikov donúti druhý vyvrhnúť predchádzajúce kúzla – v obrátenom poradí. Najprv posledné, predposledné a tak ďalej.“

Spýtavo pozrel na Harryho a ten prikývol.

„To znamená,“ pokračoval Dumbledore pomaly nespúšťajúc oči z Harryho tváre, „že sa musela zjaviť nejaká podoba Cedrica.“

Harry znova prikývol.

„Diggory ožil?“ prekvapene sa spýtal Sirius.

„Nijaké kúzlo neprebudí mŕtvych,“ sťažka si vzdychol Dumbledore. „To, čo sa zrejme stalo, bol len akýsi odraz. Z prútika sa mohol vynoriť iba Cedricov tieň... mám pravdu, Harry?“

„Rozprával sa so mnou,“ potvrdil Harry. Odrazu sa znova triasol. „Ten... ten Cedricov duch, či čo to bolo, rozprával.“

„Odraz,“ opakoval Dumbledore, „ktorý si zachoval Cedricovu podobu. Predpokladám, že sa zjavili aj iné také podoby... dávnejšie obete Voldemortovho prútika...“

„Nejaký starec,“ povedal Harry a hrdlo mal ešte stále stiahnuté. „Berta Jorkinsová. A...“

„Tvoji rodičia?“ potichu sa spýtal Dumbledore.

„Áno,“ zašepkal Harry.

Sirius mu tak silno zvieral plece, až ho to bolelo.

„Posledné vraždy,“ prikyvoval Dumbledore. „V opačnom poradí. Bolo by sa ich objavilo aj viac, pravdaže, keby si neprerušil spojenie. Dobre, Harry, a tieto odrazy, tie tiene... čo urobili?“

Harry opísal, ako tie tieňové postavy zvnútra obchádzali zlatú sieť, ako sa zdalo, že Voldemort sa ich bojí, ako mu tieň jeho matky poradil, čo má robiť, a ako Cedric vyslovil svoju poslednú žiadosť.

V tej chvíli Harry zistil, že nemôže pokračovať. Pozrel na Siriusa a videl, že má tvár skrytú v dlaniach.