Harry Potter a Ohnivá čaša

„Zabili ste svojho otca,“ opakoval Dumbledore rovnakým tichým hlasom. „Čo ste urobili s telom?“

„Odniesol som ho do lesa a prikryl neviditeľným plášťom. Mapu som mal so sebou. Sledoval som, ako Potter beží do hradu. Stretol Snapa. Potom sa k nim pripojil Dumbledore. Videl som, ako Potter privádza Dumbledora z hradu. Vyšiel som z lesa, obišiel som ich a potom som prišiel za nimi. Dumbledorovi som povedal, že viem od Snapa, kde sú.

Dumbledore mi kázal pohľadať otca. Vrátil som sa k otcovmu telu a sledoval som mapu. Keď všetci odišli, transfiguroval som otcovo telo na kosť... zahrabal som ju aj v neviditeľnom plášti do čerstvo pokopanej zeme pred Hagridovou chalupou.“

Nastalo úplné ticho, ktoré prerušovali iba Winkine žalostné vzlyky. Napokon sa ozval Dumbledore: „A dnes v noci...“

„Ponúkol som sa, že pred večerou odnesiem Trojčarodejnícky pohár do labyrintu,“ zašepkal Barty Crouch.

„Premenil som ho na prenášadlo. Plán môjho pána vyšiel. Zase sa mu vrátili sily a mne sa dostane cti, o akej nijaký čarodejník ani nesníval.“

Šialený úsmev znovu rozžiaril jeho tvár, hlava mu odkvicla na plece a Winky kvílila a vzlykala po jeho boku.

36 Cesty sa rozchádzajú

Dumbledore vstal. Chvíľu znechutene hľadel na Bartyho Croucha. Potom znova zdvihol prútik, vyleteli z neho povrazy, obkrútili sa okolo Crouchovho syna a pevne ho spútali. Nato sa Dumbledore obrátil k profesorke McGonagallovej.

„Minerva, prosím vás, postrážite ho, kým vezmem Harryho hore?“

„Samozrejme,“ odvetila. Tvárila sa, ako keby sa práve dívala na niekoho, kto zvracia, a dvíhal sa jej žalúdok. No aj tak vytiahla prútik a pevnou rukou ním namierila na Bartyho Croucha.

„Severus,“ oslovil Dumbledore Snapa, „zavolajte sem, prosím, madam Pomfreyovú. Alastora Moodyho treba preniesť do nemocničného krídla. Potom pohľadajte Korneliusa Fudgea a priveďte ho sem. Nepochybne bude chcieť vypočuť Croucha sám. Povedzte mu, že keby ma potreboval, o pol hodiny budem v nemocničnom krídle.“

Snape mlčky prikývol a vyšiel von.

„Harry?“ láskavo ho oslovil Dumbledore.

Harry vstal a znovu sa zatackal. Bolesť v nohe, na ktorú pri Crouchovej výpovedi zabudol, sa teraz ozvala naplno. Uvedomil si tiež, že sa celý trasie. Dumbledore ho jemne chytil pod pazuchu a pomohol mu vyjsť na tmavú chodbu.

„Najprv pôjdeme do mojej pracovne, Harry,“ povedal potichu. „Čaká na nás Sirius.“

Harry prikývol. Zaplavila ho akási otupenosť, pocit, akoby nič okolo neho nebolo skutočné. Bolo mu to však jedno, dokonca bol rád. Nechcel myslieť na nič, čo sa stalo od okamihu, keď sa chytil Trojčarodejníckeho pohára. Nechcel sa vracať k spomienkam. A predsa mu čerstvé a jasné ako fotografie prebleskovali mysľou. Divooký Moody v truhlici. Červochvost skrčený na zemi si drží kýpeť ruky. Voldemort vystupujúci z pariaceho sa kotla. Cedric... mŕtvy... Cedric prosiaci, aby jeho telo vrátil rodičom...

„Pán profesor,“ šepkal Harry, „kde sú pán a pani Diggoryovci?“

„Sú s profesorkou Sproutovou,“ odvetil Dumbledore. Jeho hlas, taký pokojný na výsluchu Bartyho Croucha, sa po prvý raz trochu zachvel. „Je vedúcou Cedricovej fakulty, poznala ho najlepšie.“

Prišli ku kamennej príšere. Dumbledore nahlásil heslo, príšera odskočila a točité schodisko oboch zdvihlo k dubovým dverám. Dumbledore ich otvoril. Stál tam Sirius. Tvár mal bledú a vyziabnutú ako vtedy, keď utiekol z Azkabanu. V okamihu sa vrhol k Harrymu.

„Harry, si v poriadku? Vedel som to... vedel som, že niečo takéto... čo sa stalo?“

Trasúcimi sa rukami pomáhal Harrymu sadnúť si na stoličku pri stole.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa naliehavejšie.

Dumbledore začal Siriusovi rozprávať všetko, čo povedal Barty Crouch. Harry počúval iba jedným uchom. Bol taký unavený, že ho bolelo celé telo. Najradšej by tu nikým nerušený celé hodiny iba sedel a sedel, až by zaspal a nemusel na nič myslieť, nič cítiť.

Ozval sa šuchot krídel. Fénix Félix zletel z bidielka, preletel po miestnosti a pristál Harrymu na kolene.

„Ahoj, Félix,“ potichu ho pozdravil Harry. Pohladkal mu šarlátovo-zlaté perie a vták naňho pokojne zažmurkal. Ťarcha jeho teplého tela ho upokojovala.

Dumbledore oproti za stolom sa odmlčal. Hľadel na Harryho, ale ten sa jeho pohľadu vyhýbal. Vedel, že Dumbledore mu teraz bude klásť otázky a on to všetko bude musieť prežívať znova.

„Musím vedieť, čo sa stalo po tom, ako si sa dotkol prenášadla v labyrinte, Harry,“ povedal.

„Nemôžeme to nechať na ráno, Dumbledore?“ drsne sa ozval Sirius. Položil ruku Harrymu na plece. „Nech sa vyspí. Nech si oddýchne.“

Harry bol Siriusovi vďačný, ale Dumbledore si jeho slová nevšímal. Naklonil sa k Harrymu a on veľmi neochotne zdvihol hlavu a pozrel do jeho modrých očí.