Harry Potter a Ohnivá čaša

„Počúvajte ma, Kornelius,“ Dumbledore pristúpil o krok k Fudgeovi a znovu z neho vyžarovala tá neopísateľná sila, akú Harry cítil, keď omráčil mladého Croucha. „Harry je rovnako duševne zdravý ako vy alebo ja. Jazva na čele nespôsobila pomätenie. Domnievam sa, že ho bolí, keď je Voldemort nablízku alebo má mimoriadne vražedné úmysly.“

Fudge pred Dumbledorom o krok cúvol, ale tváril sa rovnako tvrdohlavo.

„Odpustite mi, Dumbledore, ale nikdy som nepočul, že by jazva po kliatbe fungovala ako výstražný signál...“

„Ale ja som videl, ako sa lord Voldemort vrátil!“ vykríkol Harry. Chcel vstať, ale pani Weasleyová ho zatlačila naspäť do postele. „Videl som smrťožrútov! Môžem vám povedať ich mená! Lucius Malfoy...“

Snape sa mykol, ale keď Harry naňho pozrel, zase hľadel na Fudgea.

„Malfoy bol zbavený obvinenia!“ vyhlásil Fudge očividne urazený. „Je to veľmi stará rodina – venovali značné dary na chvályhodné účely...“

„MacNair!“ pokračoval Harry.

„Tiež oslobodený! Teraz pracuje pre ministerstvo.“

„Avery, Nott, Crabbe, Goyle...“

„Iba opakuješ mená tých, ktorých pred trinástimi rokmi definitívne zbavili obvinenia!“ nahnevane odsekol Fudge. „Mohol si tie mená nájsť v starých záznamoch zo súdnych procesov. Prepána, Dumbledore – ten chlapec aj vlani trepal všelijaké nezmysly – tie jeho historky sú čoraz nepravdepodobnejšie a vy mu ich napriek tomu zhltnete – navyše sa vie rozprávať s hadmi, Dumbledore, a vy si myslíte, že mu možno veriť?!“

„Vy hlupák!“ vykríkla profesorka McGonagallová. „Cedric Diggory! Pán Crouch! Ich smrť nebola náhodná práca nejakého šialenca!“

„Nemám nijaké dôkazy o opaku!“ kričal zase rovnako nahnevaný Fudge a tvár mu očervenela. „Mne sa zdá, že vy všetci ste sa rozhodli vyvolať paniku, ktorá otrasie všetkým, čo sme za uplynulých trinásť rokov urobili!“

Harry neveril vlastným ušiam. Fudgea vždy považoval za vľúdneho človeka, trochu prchkého, trochu bombastického, ale v podstate dobráka. No teraz pred ním stál malý nahnevaný čarodejník, ktorému správou, že Voldemort mohol znovu povstať, narušili pohodlný a usporiadaný svet, a on to odmietal vziať na vedomie.

„Voldemort sa vrátil,“ zopakoval Dumbledore. „Ak ten fakt hneď prijmete, Fudge, a urobíte potrebné opatrenia, ešte stále môžeme situáciu zachrániť. Prvým a najzákladnejším krokom je vziať Azkaban spod kontroly dementorov...“

„To je nezmysel!“ skríkol Fudge. „Odstrániť dementorov? Veď by ma vykopli z úradu, keby som to navrhol! Polovica z nás spáva pokojne iba preto, lebo vieme, že Azkaban strážia dementori!“

„A my ostatní spávame menej spokojne, Kornelius, s vedomím, že najnebezpečnejší stúpenci lorda Voldemorta sú v opatere tvorov, ktoré sa k nemu pripoja v okamihu, keď ich o to požiada!“ oponoval mu Dumbledore dôrazne. „Oni nezostanú verní vám, Fudge! Voldemort im môže ponúknuť oveľa väčšie právomoci a pôžitky ako vy! Ak bude mať za sebou dementorov a jeho starí stúpenci sa k nemu vrátia, budete mať čo robiť, aby ste mu zabránili získať takú moc, akú mal pred trinástimi rokmi!“

Fudge otváral a zatváral ústa, ako keby nijaké slová nemohli vyjadriť jeho rozhorčenie.

„A druhý krok, čo musíte urobiť, a to ihneď, je poslať vyslancov za obrami,“ ďalej naliehal Dumbledore.

„Vyslancov za obrami?“ škriekal Fudge, ktorý znova našiel reč. „A to je zase čo za šialenstvo?“

„Podať im priateľskú ruku teraz, kým nie je neskoro,“ povedal Dumbledore. „Inak ich presvedčí Voldemort, tak ako kedysi, keď im sľúbil, že on jediný im zabezpečí práva a slobodu!“

„To nemyslíte vážne!“ zhíkol Fudge, krútil hlavou a ustupoval pred Dumbledorom. „Keby sa čarodejnícka verejnosť dozvedela, že som oslovil obrov – ľudia ich dosiaľ nenávidia, Dumbledore – to by bol koniec mojej kariéry...“

„Ste zaslepený,“ Dumbledore už zvýšil hlas a aura moci okolo neho bola priam hmatateľná, oči mu blčali, „láskou k úradu, ktorý zastávate, Kornelius! Prikladáte priveľký význam, a vždy ste prikladali, takzvanej čistej krvi! Zabúdate, že nezáleží na tom, kto sa čím narodil, ale čo z neho vyrástlo! Váš dementor práve zlikvidoval posledného člena prastarej čistokrvnej rodiny... takej, akých... a vidíte, pre čo sa ten mládenec rozhodol! Hovorím vám, urobte, čo som vám navrhol, a ľudia budú na vás spomínať, či budete v úrade, alebo nie, ako na jedného z najstatočnejších a najväčších ministrov mágie v dejinách. Ak to neurobíte – dejiny si vás budú pamätať ako muža, ktorý uvoľnil cestu Voldemortovi a dal mu druhú šancu zničiť svet, aký sme sa trinásť rokov usilovali znovu vybudovať!“

„Šialenec,“ šepkal Fudge a cúval. „Blázon...“

A potom nastalo ticho. Madam Pomfreyová ako skamenená stála konca Harryho postele a rukami si prikrývala ústa. Pani Weasleyová zamrela sklonená nad Harrym s rukou na jeho pleci, ktorou mu bránila vstať. Bill, Ron a Hermiona civeli na Fudgea.

„Ak vás rozhodnutie zatvárať oči pred nebezpečenstvom priviedlo až tak ďaleko, Kornelius,“ vyhlásil Dumbledore, „naše cesty sa rozchádzajú. Konajte, ako uznáte za vhodné. A ja... ja budem tiež konať, ako uznám za vhodné.“