Harry Potter a Ohnivá čaša

„S tým sme mali pri organizácii najviac problémov,“ vzdychol si pán Weasley. „Ide o to, že na Svetový pohár príde asi stotisíc čarodejníkov, a my, pochopiteľne, nemáme možnosť ubytovať ich všetkých na čarodejníckom území. Sú síce miesta, kam sa muklovia nedostanú, no predstav si, žeby sa stotisíc čarodejníkov naraz objavilo v Šikmej uličke alebo na nástupišti deväť a tri štvrte. Preto sme museli nájsť nejakú peknú opustenú planinu a uskutočniť obrovské množstvo protimuklovských opatrení. Ministerstvo na tom pracovalo niekoľko mesiacov. Prirodzene, že najskôr bolo treba naplánovať príchody. Ľudia s lacnejšími lístkami museli pricestovať o dva týždne skôr. Obmedzený počet z nich smel použiť muklovské dopravné prostriedky, no museli sme zabrániť tomu, aby sa ich v autobusoch a vlakoch zišlo príliš mnoho naraz – nezabúdaj, že prídu čarodejníci zo všetkých kútov sveta. Niektorí sa primiestnia, no, samozrejme, museli sme pre nich pripraviť viaceré stanoviská v bezpečnej vzdialenosti od muklov. Myslím, že na ten účel bude slúžiť nejaký priľahlý lesík. Pre tých, čo sa nechcú alebo nemôžu premiestňovať, sú pripravené prenášadlá. Sú to predmety, ktoré slúžia na prepravu čarodejníkov z jedného miesta na druhé v určitom presne vymedzenom čase. Ak je to potrebné, dokážu prepraviť aj väčšie skupinky ľudí naraz. Na strategických miestach po celej Británii je rozmiestnených dvesto prenášadiel a najbližšie odtiaľto sa nachádza na vrchole Lasičej hlavy, a tam práve ideme.“

Pán Weasley ukázal na obrovskú čiernu masu, vypínajúcu sa nad dedinou.

„A tie prenášadlá, to sú aké predmety?“ opýtal sa Harry zvedavo.

„Môže to byť čokoľvek,“ odvetil pán Weasley. „Musia to byť nenápadné veci, aby ich muklovia náhodou nezdvihli a nehrali sa s nimi... predmety, ktoré oni považujú za odpadky...“

Vliekli sa po tmavej vlhkej cestičke smerom k dedine a ticho narušovala iba ozvena ich krokov. Keď prechádzali dedinou, obloha začala pomaly blednúť, z atramentovosivej sa menila na sýtomodrú. Harryho oziabali nohy i ruky. Pán Weasley sa neustále pozeral na hodinky.

Mlčky sa štverali na Lasičiu hlavu, lebo dychu nemali nazvyš, podchvíľou sa niekto z nich potkol, keď stúpil do zajačej nory alebo sa šmykol na hustom čiernom chumáči trávy. Harryho pri každom nádychu pichlo v hrudi, a keď konečne stúpil na rovnú zem, cítil, že ho prestávajú poslúchať nohy.

„Uf,“ dychčal pán Weasley, zložil si okuliare a utieral si ich do pulóvra. „Dobrý medzičas... máme ešte desať minút...“

Hermiona vyšla na vrchol kopca posledná a držala sa za bok.

„Teraz už potrebujeme len prenášadlo,“ povedal pán Weasley, okuliare si opäť nasadil na nos, zažmurkal a rozhliadal sa okolo seba. „Nebude to nič veľké... poďte...“

Rozostúpili sa a hľadali. Po niekoľkých minútach však ticho preťal výkrik.

„Poďte sem, Artur! Poďte sem, máme ho!“

Na opačnej strane kopca sa na pozadí hviezdnej oblohy vynorili siluety dvoch vysokých postáv.

„Amos!“ zvolal pán Weasley a s úsmevom vykročil v ústrety volajúcemu mužovi. Ostatní ho nasledovali.

Pán Weasley podal ruku červenolícemu čarodejníkovi s pichľavou hnedou bradou, ktorý držal v ruke akúsi rozpadávajúcu sa baganču.

„Toto je Amos Diggory, vážení,“ predstavil ho pán Weasley. „Pracuje na Oddelení regulácie a kontroly zázračných bytostí. A toto je určite jeho syn Cedric, však?“

Cedric Diggory mal asi sedemnásť a bol to mimoriadne pekný chlapec. Hrával na poste stíhača za bifľomorské metlobalové družstvo a zároveň bol jeho kapitánom.

„Ahojte,“ pozdravil ich Cedric a letmo prešiel po všetkých pohľadom.

Všetci odzdravili, okrem Freda a Georgea, ktorí len nepatrne kývli hlavami. Stále nevedeli Cedricovi odpustiť porážku, čo v prvom metlobalovom zápase minulého školského roku uštedril ich chrabromilskému družstvu.

„Idete zďaleka, Artur?“ opýtal sa Cedricov otec.

„Ani nie,“ odvetil pán Weasley. „Bývame na opačnom konci dediny. A vy?“

„Vstávali sme o druhej v noci, však, Ced? Poviem ti úprimne, už aby mal tie premiestňovacie skúšky. Ale veď nesťažujem sa. Svetový pohár v metlobale by som si nenechal ujsť ani za vrece galleónov – a lístky veru skoro toľko stoja. Samozrejme, len som žartoval.“ Amos Diggory sa dobrosrdečne usmieval na troch weasleyovských chlapcov, Harryho, Hermionu a Ginny. „Všetci sú tvoji, Artur?“

„Ach, nie, len tí ryšaví,“ povedal pán Weasley a ukázal prstom na svoje deti. „Toto je Hermiona, Ronova kamarátka – a Harry, tiež kamarát...“

„Pri Merlinovej brade!“ zvolal Amos Diggory a zreničky sa mu rozšírili. „Harry? Harry Potter?“

„Hm... áno,“ odvetil Harry.

Harry bol zvyknutý na to, že si ho ľudia vždy zvedavo obzerajú, a oči im hneď zablúdia na jazvu na čele v tvare blesku, no ešte vždy mu to bolo nepríjemné.

„Ced mi o tebe, samozrejme, rozprával,“ pokračoval Amos Diggory. „Hovoril nám, ako proti vám minulý rok hrali... Povedal som mu, povedal som mu... raz budeš o tom rozprávať svojim vnúčatám... že si porazil Harryho Pottera!“

Harry nevedel, čo na to povedať, preto radšej mlčal. Fred s Georgeom opäť gánili. Cedric sa cítil trochu nesvoj.