Harry Potter a Ohnivá čaša

„Nie ste prvý, kto má problémy pri platení,“ povedal pán Roberts a zblízka sa zahľadel na pána Weasleyho. „Pred desiatimi minútami tu boli dvaja, čo mi chceli zaplatiť veľkou zlatou mincou, toľkou ako puklica na aute.“

„To vážne?“ znervóznel pán Weasley.

Pán Roberts šmátral v plechovke a hľadal drobné.

„V živote tu nebolo toľko národa,“ povedal odrazu a znova sa zahľadel na pole zahalené hmlou. „Stovky rezervácií. Zvyčajne ľudia len prídu a...“

„Naozaj?“ začudoval sa pán Weasley a nastrčil dlaň, no pán Roberts mu nijaké drobné nevydal.

„Veru tak,“ pokračoval pán Roberts. „Ľudia z celého sveta. Kopec cudzincov. A nielen turistov. Čudákov, viete? Je tu jeden taký, čo má na sebe škótsku sukňu a pončo.“

„A to by nemal mať?“ opýtal sa pán Weasley ustráchane.

„Pripadá mi to tu... neviem... ako nejaký zraz,“ pokračoval pán Roberts. „Akoby sa všetci poznali. Akoby sem prišli niečo oslavovať.“

V tej chvíli sa pri dverách Robertsovej búdky z ničoho nič zjavil čarodejník v pumpkách.

„Obliviate!“ zvolal príkro, mieriac prútikom na pána Robertsa. Oči pána Robertsa sa razom zahmlili, vrásky na čele sa mu vyhladili a na tvári sa mu zjavil zasnený výraz. Harry podľa toho hneď vedel, že mu práve upravili pamäť.

„Tu je mapa táboriska,“ povedal pán Roberts pánu Weasleymu flegmaticky. „A vaše drobné.“

„Ďakujem veľmi pekne,“ poďakoval sa pán Weasley.

Čarodejník v pumpkách ich odprevadil k bráne. Vyzeral unavene, na tvári mal tmavé strnisko a pod očami veľké fialové kruhy. Keď ich už pán Roberts nemohol počuť, pošepol pánu Weasleymu: „Každú chvíľu sú s ním problémy. Desaťkrát za deň musíme naňho použiť zabúdacie zaklínadlo, aby nebol nervózny. A Ludo Bagman na to kašle. Premáva sa tu hore-dole, huláka stále dačo o prehadzovačkách a dorážačkách a protimuklovské bezpečnostné opatrenia sú mu ukradnuté. Budem najšťastnejší človek na svete, keď to tu skončí. Dovidenia, Artur.“ A odmiestnil sa.

„Myslela som si, že pán Bagman je vedúci Oddelenia pre čarodejnícke hry a športy,“ poznamenala Ginny prekvapene. „Mal by vedieť, že nie je vhodné rozprávať o dorážačkách pred muklami, nie?“

„Máš pravdu,“ usmial sa pán Weasley, keď prešli hlavnou bránou, „Ludo si však nikdy... ako by som to... nikdy príliš nepotrpel na bezpečnostné opatrenia. Na čele Oddelenia čarodejníckych športov si však neviem predstaviť väčšieho nadšenca, ako je on. Kedysi hrával za anglickú metlobalovú reprezentáciu, viete. A bol najlepším odrážačom v družstve Osbournských ôs.“

Pomaly kráčali po lúke ponorenej v hmle pomedzi dlhé rady stanov. Väčšina z nich sa takmer neodlišovala od bežných; bolo zrejmé, že ich majitelia urobili všetko pre to, aby vyzerali celkom ako muklovské, no nie vždy sa im to úplne podarilo – na niektorých stanoch bolo vidieť aj komíny, šnúry zvončekov či veterníky. Harry však kde-tu zazrel aj taký nezvyčajný stan, že sa vôbec nečudoval, prečo je pán Roberts taký podozrievavý. Približne v polovici úbočia stál extravagantný výtvor z pásikavého hodvábu, ktorý pripomínal miniatúrny palác, a pred vchodom doň sa páslo niekoľko naozajstných pávov. O kúsok ďalej minuli plátenný prístrešok s troma podlažiami a niekoľkými vežičkami a za ním stál stan dokonca so záhradkou a v nej nechýbala ani nádržka s vodou pre vtáky, slnečné hodiny a fontána.

„To sme celí my,“ usmieval sa pán Weasley. „Nevieme odolať, musíme sa jeden pred druhým vyťahovať. Ach, toto je ono, tu bývame.“

Stáli na samom konci lúky hneď pod lesom a na prázdnom mieste trčala zo zeme drevená ceduľka s nápisom WEEZLY.

„Lepšie miesto sme si ani nemohli priať!“ zvolal pán Weasley veselo. „Ihrisko je hneď za lesom, sme najbližšie, ako sa dá.“ Zložil si batoh z chrbta. „Takže,“ povedal natešene, „čarovať je zakázané, pretože sme na muklovskom území v takom obrovskom počte. A tieto stany postavíme vlastnými rukami! Hádam to nebude také zložité... muklovia s tým nemajú žiadne problémy... Počuj, Harry, poraď, čím treba začať?“

Harry ešte nikdy v živote nestanoval. Keď išli Dursleyovci na dovolenku, nechali ho u susedy, starej pani Figgovej. Spolu s Hermionou však väčšinou prišli na to, kam ktorá tyčka a ktorý kolík patrí, a hoci pán Weasley viac prekážal, ako pomáhal – keď videl, ako sa narába s kladivkom, od radosti bol celý bez seba – napokon sa im predsa len podarilo postaviť dva veľmi chatrné dvojmiestne stany.

Všetci trochu odstúpili a hrdí na seba obdivovali svoje dielo. Pri pohľade na ne nikomu ani len na um nezíde, že patria čarodejníkom, pomyslel si Harry, lenže keď prídu aj Bill, Charlie a Percy, dohromady nás bude desať. Zdalo sa, že aj Hermiona si to uvedomila, lebo keď sa pán Weasley spustil na všetky štyri a vliezol do jedného zo stanov, spýtavo pozrela na Harryho.

„Príliš veľa miesta tu nie je,“ ozvalo sa zvnútra. „Ale veď sa dajako potlačíme. Poďte sa pozrieť.“