Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry sa zohol, vliezol do stanu a od údivu zabudol zavrieť ústa. Nachádzal sa v kompletne zariadenom trojizbovom byte, v ktorom nechýbala ani kúpeľňa a kuchyňa. Najzvláštnejšie na tom bolo, že starodávny nábytok mu nápadne pripomínal zariadenie domu pani Figgovej: kreslá, ktoré sa k sebe vôbec nehodili, pokrývali háčkované poťahy a páchlo tam po mačkách.

„Veď je to len na jednu noc,“ povedal pán Weasley, utieral si vreckovkou plešinu na hlave a hľadel na štyri poschodové postele v spálni. „Požičal som si ho od Perkinsa. Stanovať už nechodieva, chudáčisko, má problémy s krížami.“

Chytil zaprášený čajník a nazrel doň. „Budeme potrebovať vodu...“

„Na mape od mukla je vyznačený vodovod,“ povedal Ron, ktorý vošiel do stanu hneď za Harrym a jeho nezvyčajné vnútorné rozmery ho očividne nevzrušovali. „Nachádza sa na opačnej strane tábora.“

„Tak sa teda s Harrym a Hermionou zoberte po vodu,“ pán Weasley im podal čajník a niekoľko kastrólov, „ostatní zatiaľ nazbierajú drevo.“

„Máme predsa sporák,“ začudoval sa Ron. „Stačí, keď ho...“

„Ron, zabúdaš na protimuklovské opatrenia!“ pripomenul mu pán Weasley a tvár mu horela od očakávania. „Keď kempujú ozajstní muklovia, varia na ohnisku pred stanom. Na vlastné oči som to videl!“

Po krátkej exkurzii v dievčenskom stane, ktorý bol síce o niečo menší než chlapčenský, no zato nesmrdel po mačkách, sa Harry, Ron a Hermiona vydali s čajníkom a kastrólmi krížom cez táborisko.

Slnko už vyšlo, hmla sa zdvihla a im sa naskytol výhľad na obrovské stanové mesto, rozprestierajúce sa všetkými smermi. Vykračovali si uličkou pomedzi stany a zvedavo sa rozhliadali. Harrymu až teraz svitlo, koľko čarodejníkov a čarodejníc musí byť na svete; doteraz mu vôbec nezišlo na um, že existujú aj v iných krajinách.

Obyvatelia kempu sa práve prebúdzali. Ako prvé vstávali rodiny s malými deťmi; Harry ešte nikdy nevidel takých maličkých čarodejníkov a čarodejnice. Pred obrovským stanom v tvare pyramídy čupel malý, asi dvojročný chlapček, v ruke držal prútik a celý šťastný ním pichal do slimáka v tráve, ktorý sa pomaly nadúval a už bol taký veľký ako saláma. Keď ho míňali, zo stanu práve vybehla jeho mama.

„Kevin, koľkokrát som ti hovorila? Nedotýkaj sa – otcovho – prútika - ach!“

Šliapla na obrovského slimáka a ten sa rozprskol. Tichým povetrím sa niesol jej krik a miešal sa s nárekom malého chlapca – „Slimak plaskol! Slimak plaskol!“

O niečo ďalej zazreli dve malé čarodejnice, sotva staršie ako Kevin, na hračkárskych metlách. Vznášali sa tak nízko nad zemou, až sa chodidlami zľahka dotýkali vrcholkov zarosených stebiel trávy. Jeden z ministerských čarodejníkov si to všimol, pretože náhlivým krokom prešiel okolo Harryho, Rona a Hermiony a nahnevane si hundral popod nos: „Za bieleho dňa! A rodičia si určite vylihujú!“

Zo stanov sa vynárali čarodejníci a čarodejnice a pripravovali raňajky. Niektorí z nich sa najskôr nenápadne rozhliadli a pričarovali si oheň prútikom; iní škrtali zápalkami a tvárili sa pritom veľmi nedôverčivo, akoby neverili, že sa to dá. Pri purpurovočervenom ohni, nad ktorým sa opekalo čosi, čo vyzeralo ako králik, sedeli traja africkí čarodejníci v dlhých bielych habitoch, pohrúžení do vážnej debaty, a neďaleko nich pod transparentom, natiahnutým medzi stanmi, na ktorom stálo: INŠTITÚT SALEMSKÝCH BOSORIEK, vášnivo klebetila skupinka amerických čarodejníc v strednom veku. Zo stanov doliehali k Harrymu útržky rozhovorov v čudných jazykoch, a hoci z nich nerozumel ani slovo, fascinovala ho melódia jednotlivých hlasov.

„Hej – mám niečo s očami, alebo naozaj všetko ozelenelo?“ opýtal sa Ron.

Ronove oči za to veru nemohli. Vošli medzi skupinku stanov, pokrytých hrubým ďatelinovým porastom, takže to vyzeralo, akoby zo zeme vyrašili malé kopčeky čudesných tvarov. V tých otvorených bolo vidieť usmiate tváre. Odrazu začuli svoje mená.

„Harry, Ron, Hermiona!“

Kričal na nich spolužiak Seamus Finnigan, štvrták z chrabromilskej fakulty. Sedel pred svojou ďatelinovou kopou vedľa nejakej panej s vlasmi farby piesku – zrejme to bola jeho mama – a so svojím najlepším priateľom Deanom Thomasom, tiež z Chrabromilu.

„Čo poviete na tú výzdobu?“ usmieval sa na nich Seamus. „Ministerstvo nebolo veľmi nadšené.“

„Prečo by sme sa mali hanbiť za svoje farby?“ spýtala sa pani Finniganová. „Mali by ste vidieť Bulharov, čo všetko sa im hompáľa nad stanmi. Dúfam, že držíte palce Írsku?“ uprela na Harryho, Rona a Hermionu svoje drobné očká. Keď ju ubezpečili, že určite budú povzbudzovať Írsko, pokračovali v ceste, aj keď Ron poznamenal: „Mali sme na výber?“

„Zaujímalo by ma, čo také majú tí Bulhari,“ podotkla Hermiona.

„Poďme sa pozrieť,“ navrhol Harry a ukázal na velikánsku skupinu stanov pred nimi, kde sa vo vetre vlnila bulharská bielo-zelenočervená zástava.

Stany síce nepokrývali živé rastliny, ale na každučkom z nich visel rovnaký plagát a na ňom nezvyčajne zachmúrená tvár s hustým čiernym obočím. Bola to, samozrejme, pohyblivá fotografia, no tvár na nej sa len mračila a občas žmurkla.