Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ani zbla,“ odvetil Bagman pokojne. „Však ona sa vráti. Chuderka Berta, pamäť má ako deravý kotlík a orientačný zmysel nulový. Skrátka sa stratila, môžeš si tým byť istý. Objaví sa v kancelárii niekedy v októbri a bude presvedčená, že je ešte stále júl.“

„Nemyslíš, že by bolo dobré poslať niekoho, aby ju pohľadal?“ navrhol pán Weasley váhavo, práve keď Percy podával Bagmanovi čaj.

„Aj Barty Crouch to tvrdí,“ odvetil Bagman a veľké zreničky sa mu nevinne rozšírili, „v súčasnosti však potrebujeme každú ruku a nohu. Ach... my o čertovi! Barty!“

K ich ohnisku sa práve primiestnil akýsi čarodejník. Bol to absolútny protiklad Luda Bagmana, rozvaleného na trávniku vo svojom starom metlobalovom habite. Barty Crouch bol vysoký starší čarodejník so vzpriameným držaním tela, v bezchybnom elegantnom obleku a viazanke. Cestičku uprostred krátkych sivých vlasov mal až neprirodzene rovnú a úzke fúziky nad hornou perou vyzerali, akoby si ich zastrihával podľa logaritmického pravítka. Topánky mal dokonale vyleštené. Harry hneď pochopil, prečo ho Percy tak zbožňuje. Percy totiž nadovšetko ctil dodržiavanie všetkých zákonov a pravidiel a pán Crouch splnil nariadenie o muklovskom oblečení tak dokonale, že si ho pokojne mohol niekto zmýliť s bankovým manažérom. Harry bol presvedčený, že dokonca ani strýko Vernon by ho nepokladal za toho, kým v skutočnosti bol.

„Sadaj, Barty, držím ti tu miesto,“ zvolal Ludo veselo a potľapkal trávnik vedľa seba.

„Nie, Ludo, ďakujem,“ zdvorilo odmietol Barty a v jeho hlase bolo cítiť netrpezlivosť. „Všade ťa hľadám. Bulhari naliehajú, aby sme na vrchnú tribúnu pridali ešte dvanásť sedadiel.“

„Ach, tak o to im ide?“ začudoval sa Bagman. „A ja že ten chlap si chce doniesť salámu. Má hrozný prízvuk.“

„Pán Crouch!“ zvolal Percy dychtivo a ustrnul v akomsi čudnom poloúklone, pričom vyzeral, ako keby mal na chrbte hrb. „Dáte si šálku čaju?“

„Ach,“ strhol sa pán Crouch a trochu prekvapene pozrel na Percyho. „Áno... ďakujem, Weatherby.“

Fred s Georgeom sa začali dusiť nad svojimi šálkami. Percymu očerveneli uši a rýchlo sa načiahol za kotlíkom.

„Chcel som s tebou prehodiť slovíčko, Artur,“ pokračoval pán Crouch a uprel svoj prenikavý pohľad na pána Weasleyho. „Ali Bašír je nahnevaný. Chce sa s tebou rozprávať o tom vašom embargu na lietajúce koberce.“

Pán Weasley si zhlboka vzdychol.

„Minulý týždeň som mu kvôli tomu posielal sovu. Ak som mu to nevysvetľoval stokrát, tak ani raz. Súpis zakázaných čarovných predmetov definuje koberec ako muklovský artefakt, ale myslíš, že ma počúva?“

„O tom pochybujem,“ podotkol pán Crouch a vzal si od Percyho šálku čaju. „Chce ich k nám vyvážať za každú cenu.“

„Metly v Británii len ťažko nahradia,“ poznamenal Bagman.

„Ali sa nazdáva, že na trhu viditeľne chýba rodinný dopravný prostriedok,“ vysvetľoval pán Crouch. „Spomínam si, že môj starý otec lietal na Peržane s dvanástimi sedadlami... ale to bolo ešte predtým, ako zakázali koberce.“

Povedal to takým spôsobom, akoby nechcel, aby niekto hoci len na okamih zapochyboval, že jeho predkovia prísne dodržiavali zákony.

„Máš teraz veľa roboty, Barty?“ nadhodil Bagman žoviálne.

„Dosť,“ odvetil pán Crouch sucho. „Zorganizovať prenášadlá zo všetkých piatich kontinentov nie je také jednoduché, Ludo.“

„Zrejme budete obaja radi, keď sa to všetko skončí, nie?“ opýtal sa pán Weasley.

Ludo Bagman sa zatváril zhrozene.

„Radi!? V živote som sa tak perfektne nezabával... Tým nechcem povedať, že sa nemáme na čo tešiť, však, Barty? Ešte sa toho naorganizujeme, čo?“

Pán Crouch sa zahľadel na Bagmana a zvraštil obočie.

„Dohodli sme sa, že o tom nebudeme hovoriť na verejnosti, kým nebudú jasné všetky podrobnosti...“

„Á, podrobnosti!“ kývol rukou Bagman, akoby chcel to slovo zahnať ako roj komárov. „Veď to podpísali, je tak? Súhlasili, či nie? Stavím sa s tebou o čokoľvek, že tieto decká sa to čoskoro aj tak dozvedia. Koná sa to predsa na Rokforte...“

„Ludo, musíme sa stretnúť s tými Bulharmi,“ prerušili ho pán Crouch ostro. „Ďakujem za čaj, Weatherby.“

Vrátil nedopitú šálku Percymu a čakal na Luda; Bagman sa horko-ťažko postavil, pričom vylial zvyšok svojho čaju a zlato vo vreckách mu veselo štrngotalo.

„Uvidíme sa neskôr!“ zvolal. „Sedíte so mnou na hornej tribúne – budem komentovať!“ Ludo im zakýval, Barty Crouch zdvorilo pokývol a obaja sa odmiestnili.

„Čo sa bude diať na Rokforte, tatko?“ opýtal sa zrazu Fred. „O čom to hovorili?“

„Čoskoro sa dozvieš,“ usmial sa pán Weasley.

„Ide o dôvernú informáciu, ktorá musí zostať utajená dovtedy, kým sa ministerstvo nerozhodne zverejniť ju,“ doplnil ho dôležito Percy. „Pán Crouch mal stopercentnú pravdu, keď nechcel, aby sa to prezradilo.“

„Sklapni, Weatherby,“ odsekol mu Fred.