Harry Potter a Ohnivá čaša

Ako čas plynul a blížilo sa popoludnie, nad táboriskom narastalo vzrušenie ako búrkový mrak. Keď sa začalo zmrákať, pokojné letné povetrie akoby sa chvelo očakávaním, a keď sa nad tisíckami netrpezlivých čarodejníkov rozprestrela tma, zmizli i posledné známky predstierania: zdalo sa, že ministerstvo to definitívne vzdalo a prestalo potláčať do očí bijúce prejavy kúzel, ktoré boli teraz zjavné všade.

Každých niekoľko metrov sa primiestňovali predavači s podnosmi alebo vozíkmi plnými nezvyčajného tovaru. Predávali svetielkujúce ružice – zelené pre Írsko, červené pre Bulharsko – vykrikujúce mená hráčov, špicaté zelené klobúky pokryté tancujúcou ďatelinou, bulharské šály zdobené levmi, ktoré naozaj revali, vlajočky oboch krajín pri mávaní vyhrávajúce štátnu hymnu; maličké modely najnovšieho typu metiel Blesk, čo naozaj lietali, figúrky slávnych hráčov, ktoré vám pyšne chodili po dlani a predvádzali sa.

„Na toto som celé leto šetril,“ prezradil Ron Harrymu, keď aj s Hermionou chodili medzi predavačmi a nakupovali suveníry. Hoci Ron si už kúpil klobúk s tancujúcou ďatelinou a veľkú zelenú ružu, neodolal a kúpil si aj figúrku Viktora Kruma, bulharského stíhača. Miniatúrny Krumi chodil Ronovi hore-dolu po dlani a mračil sa na zelenú ružicu nad sebou.

„Fíha, kuknite sa na toto!“ skríkol Harry a ponáhľal sa k vozíku vrchovato naloženému akýmisi predmetmi, pripomínajúcimi mosadzné ďalekohľady, ibaže mali množstvo kadejakých gombíkov a tlačidiel.

„Všehľad,“ veselo im oznámil predavač. „Môžete si jednotlivé akcie znovu prehrať... všetko spomaliť... a ak budete mať záujem, všehľad vám ponúkne zostrih najzaujímavejších okamihov zápasu. Super cena – desať galleónov jeden.“

„Škoda, že som si kúpil toto,“ ľutoval Ron a ukázal na tancujúcu ďatelinu, pričom túžobne hľadel na všehľad.

„Tri,“ povedal Harry čarodejníkovi.

„Nie... nechaj tak,“ očervenel Ron. Veľmi ťažko znášal, že Harry, ktorý po svojich rodičoch zdedil malý poklad, mal oveľa viac peňazí ako on.

„Nedostanete odo mňa nič na Vianoce,“ oznámil mu Harry a vtisol jemu i Hermione do ruky všehľad. „Najbližších desať rokov, nezabudni.“

„Tak dobre,“ uškrnul sa Ron.

„Ach, ďakujem, Harry,“ potešila sa Hermiona. „A ja zoženiem program, pozrite...“

Keď sa vrátili k svojim stanom, mešce na peniaze mali oveľa ľahšie. Aj Bill, Charlie a Ginny sa vyzdobili zelenými ružicami a pán Weasley niesol írsku zástavu. Fred s Georgeom zostali bez suvenírov, lebo všetko svoje zlato dali Bagmanovi.

Odrazu sa odkiaľsi spoza lesa ozval hlboký, dunivý úder gongu, v lese sa vzápätí rozžiarili zelené a červené lampáše a osvetľovali chodníček medzi stromami, ktorý viedol na štadión.

„Je čas!“ zvolal pán Weasley a tváril sa rovnako vzrušene ako ostatní. „Poďte, ideme na to!“

8 Svetový pohár v metlobale

A tak náhlivo vošli za pánom Weasleym do lesa a zvierajúc v rukách nakúpené suveníry kráčali po cestičke osvetlenej lampášmi. Doliehali k nim výkriky, smiech, útržky piesní tisícok ľudí, ktorí kráčali za nimi i pred nimi. Atmosféra horúčkovitého vzrušenia bola veľmi nákazlivá; Harry sa nemohol ubrániť úsmevu. Kráčali lesom asi dvadsať minút, nahlas sa zhovárali a vtipkovali, až kým sa nevynorili na opačnej strane lesa a neocitli sa v tieni obrovského štadióna. Hoci Harry videl len nepatrnú časť velikánskych zlatých stien obkolesujúcich ihrisko, bol presvedčený, že by sa dovnútra pokojne zmestilo desať katedrál.

„Stotisíc miest na sedenie,“ povedal pán Weasley, keď si všimol Harryho začudovaný výraz. „Päťstočlenná ministerská pracovná čata ho stavala celý rok. Každý centimeter štvorcový je ošetrený mukloodpudzujúcim kúzlom. Keď sa minulý rok z času na čas zatúlali do blízkosti tohto štadióna nejakí muklovia, odrazu si spomenuli, že majú čosi súrne vybaviť a musia sa ponáhľať naspäť... nech nám to prepáčia,“ dodal láskavo a viedol skupinku k najbližšiemu vchodu, okolo ktorého už postával húf vykrikujúcich čarodejníc a čarodejníkov.

„Čestné miesta!“ vykríkla čarodejnica z ministerstva, keď im skontrolovala lístky. „Horná tribúna! Choďte hore, Artur, až na samý vrch.“

Schody štadióna pokrýval sýtopurpurový koberec. Kráčali čoraz vyššie spolu s húfmi ďalších divákov, ktorých postupne ubúdalo; mizli raz v ľavých, raz v pravých dverách do chodieb nižších tribún. Skupinka pána Weasleyho sa štverala ďalej, až dorazila na koniec schodiska a ocitla sa v malej miestnosti nachádzajúcej sa na najvyššom bode štadióna, presne v strede medzi oboma zlatými bránkoviskami. V dvoch radoch tu stálo asi dvadsať purpurovo-zlatých sedadiel a Harry si spolu s Weasleyovcami sadol na predné sedadlá a s úžasom hľadel na neuveriteľný výjav, ktorý sa mu naskytol.