Harry Potter a Ohnivá čaša

Diváci nadšene kričali a tlieskali. Tisíce vlajočiek mávalo a jedna cez druhú vyhrávali svoju štátnu hymnu. Na obrovskej svetelnej tabuli práve zmizol posledný reklamný nápis (Fazuľky každej chuti – riziko v každom kúsku!) a objavilo sa na nej BULHARSKO:0, ÍRSKO:0.

„A teraz priamo k veci, dovoľte, aby som vám predstavil... maskotov bulharského reprezentačného družstva!“

Ľavá strana štadióna, ktorá tvorila jednoliaty šarlátovočervený blok, zahrmela nadšením.

„To som zvedavý, čo si priniesli,“ poznamenal pán Weasley a naklonil sa väčšmi dopredu. „Ach!“ Strhol si z očí okuliare a náhlivo si ich utieral do habitu. „Víly!“

„Aké víly?“

No v tej chvíli na ihrisko plavne vchádzala stovka víl a Harryho otázka bola zodpovedaná. Víly boli ženy... najkrajšie ženy, aké kedy Harry videl... iba s tým rozdielom, že to neboli... nemohli to byť ľudské bytosti. To Harryho na chvíľu zmiatlo, v duchu si kládol otázku, čo vlastne sú, prečo ich pokožka žiari ako mesačný svit a bielozlatisté vlasy sa za nimi vznášajú, hoci vôbec nefúka... no v tej chvíli začala hrať hudba a Harryho prestalo trápiť, či sú to ľudské bytosti – pravdu povediac netrápilo ho už vôbec, ale vôbec nič.

Víly začali tancovať a Harryho myseľ zrazu zaplavila blažená prázdnota. Teraz záležalo iba na tom, aby nespúšťal oči z víl, inak sa budú diať hrozné veci...

Víly tancovali čoraz rýchlejšie a Harryho otupenou mysľou sa začali preháňať bláznivé, útržkovité myšlienky. Odrazu túžil vykonať niečo veľmi pôsobivé, hneď a zaraz. Zdalo sa mu, že najlepšie bude, keď skočí z tribúny... lenže bude to dostatočne pôsobivé?

„Harry, čo to robíš?“ z diaľky k nemu doľahol Hermionin hlas.

Hudba stíchla. Harry zažmurkal. Stál a jednu nohu mal vyloženú na murovanom zábradlí. Vedľa neho stál Ron a vyzeral, akoby sa práve chystal skočiť zo skokanského mostíka do vody.

Štadiónom zazneli rozhnevané výkriky. Diváci nechceli, aby víly odišli. Harry ich úplne chápal; pochopiteľne, aj on bude držať palce Bulharsku, a nevedel dosť dobre pochopiť, prečo má na hrudi pripnutý veľký zelený trojlístok. Ron si zatiaľ s neprítomným pohľadom strhával ďatelinu z klobúka. Pán Weasley sa pousmial, naklonil sa k Ronovi a vytrhol mu klobúk z rúk.

„Budeš to ľutovať,“ povedal, „len počkaj, kým sa ukážu Íri.“

„Čo?“ vyrazil zo seba Ron a s otvorenými ústami zízal na víly, ktoré sa práve zoraďovali na jednej strane ihriska.

Hermiona nahlas zatskala. Stiahla Harryho späť na sedadlo. „Prosím ťa!“ zahundrala pohoršene.

„A teraz,“ zahrmel hlas Luda Bagmana, „láskavo pozdvihnite svoje prútiky... za maskotov reprezentačného družstva Írska!“

V nasledujúcej chvíli sa zdalo, akoby na štadión vletela zelenozlatá kométa. Obletela ihrisko, rozštiepila sa na dve menšie kométy a každá z nich vyrazila k opačnému bránkovisku. Odrazu sa nad ihriskom objavila dúha a spojila obe svetelné gule. Diváci nadšene zhíkli ako pri ohňostroji. Vzápätí dúha zbledla, obe svetelné gule sa spojili a splynuli, vytvorili obrovský trblietavý trojlístok, ktorý stúpal k oblohe a začal sa vznášať nad tribúnami. A z neho začal padať akoby zlatý dážď...

„Nádhera!“ vykríkol Ron, keď ďatelinový lístok preletel ponad neho a na hlavy a sedadlá sa začali sypať ťažké zlaté mince. Harry žmúril oči na trojlístok a všimol si, že ho tvoria tisíce a tisíce drobných bradatých mužíčkov v červených vestách a každý z nich drží maličký zlatý alebo zelený lampášik.

„Írski škriatkovia leprechauni!“ ozval sa hlas pána Weasleyho uprostred búrlivého potlesku divákov, z ktorých mnohí sa vrhali pod sedadlá a bojovali o zlaté mince.

„Tu máš,“ vykríkol Ron radostne a strčil Harrymu do ruky za hrsť zlatých mincí, „za ten všehľad! Teraz mi musíš kúpiť vianočný darček, hahaha!“

Obrovský ďatelinový trojlístok sa rozplynul, leprechauni sa zniesli na trávnik na opačnú stranu ihriska, ako stáli víly, sadli si s prekríženými nohami a čakali, kedy sa začne zápas.

„A teraz, dámy a páni, srdečne vítame reprezentačné družstvo Bulharska! Takže – Dimitrov!“

Z vchodu na protiľahlej strane ihriska vystrelila akási postava na metle v šarlátovočervenom odeve, ktorá sa pohybovala tak rýchlo, že bolo vidieť iba farebný pás, a sprevádzal ju búrlivý potlesk bulharských fanúšikov.

„Ivanovová!“

Vyrútila sa ďalšia postavička v šarlátovom habite.

„Zograv! Levski! Vulchanov! Volkov! A napokóóón –Krum!“

„To je on, to je on!“ jačal Ron a sledoval Kruma všehľadom. Harry naňho rýchlo zamieril svojím.

Viktor Krum bol chudý, tmavovlasý mládenec so žltkastou pokožkou, veľkým orlím nosom a hustým čiernym obočím. Vyzeral ako obrovský dravý vták. Naozaj bolo ťažké uveriť, že má len osemnásť.

„A teraz, prosím, privítajme reprezentačné družstvo Írska!“ zakričal Bagman. „Tu ich máme – Connolly! Ryan! Troy! Mulletová! Moranová! Quigley! ÁÁ – Lynch!“