Harry Potter a Ohnivá čaša

„Krum,“ povedal Ron potichu.

„Kto?“ nechápala Hermiona.

„Krum!“ zopakoval Ron nahlas. „Viktor Krum, bulharský stíhač!“

„Tvári sa strašne mrzuto,“ poznamenala Hermiona a hľadela na všetkých tých zamračených Krumov okolo nich.

„Mrzuto?“ zopakoval Ron a prevrátil oči. „Čo tam po tom, ako sa tvári! Je úžasný. A pritom je ešte taký mladý. Tuším má osemnásť, viac nie. Je to génius, však počkaj, večer sa presvedčíš.“

V rohu táboriska bol vodovod a pred ním stál hlúčik ľudí. Harry, Ron a Hermiona sa postavili na koniec radu, rovno za dvoch mužov, ktorí sa rozčúlene hádali. Jeden z nich bol veľmi starý čarodejník v dlhej kvietkovanej nočnej košeli. Druhý zjavne patril k ministerským čarodejníkom; držal v rukách pásikavé nohavice a od zlosti takmer plakal.

„Obleč si ich, Archie, poslúchni... Nemôžeš tu chodiť v tomto, ten mukel pri bráne je už aj tak dosť podozrievavý.“

„Kúpil som si to v muklovskom obchode,“ tvrdil starý čarodejník zanovito. „Takže v tom chodia aj muklovia.“

„Chodia v tom muklovské ženy, Archie, ale nie chlapi, tí nosia toto,“ vysvetľoval ministerský čarodejník a mával mu pred nosom pásikavými nohavicami.

„A neoblečiem,“ odsekol Archie urazene. „Páči sa mi, ako sa mi v tom luftujú isté miesta, a hotovo.“

Hermionu v tej chvíli pochytil taký záchvat smiechu, že sa pre istotu radšej vzdialila a do radu sa opäť vrátila, až keď si Archie nabral vodu a odišiel.

Spiatočná cesta s nákladom im trvala oveľa dlhšie. Tu a tam zazreli známe tváre: spolužiakov z Rokfortu a ich rodičov. Oliver Wood, bývalý kapitán Harryho fakultného metlobalového tímu, ktorý pred prázdninami doštudoval, dotiahol Harryho k ich stanu, aby ho zoznámil so svojimi rodičmi, a nadšene mu oznámil, že práve podpísal zmluvu so záložným mužstvom Magochester United. Vzápätí ich pozdravil Ernie Macmillan, štvrták z Bifľomoru, a o niečo neskôr zazreli Čcho Čchang, veľmi peknú stíhačku Bystrohlavu. Čcho Harrymu zakývala a usmiala sa naňho a Harry sa pritom, keď jej zakýval tiež, výdatne oblial vodou. Ron sa začal posmešne uškŕňať, a tak Harry rýchlo ukázal na veľkú skupinku neznámych tínedžerov.

„Čo myslíš, odkiaľ sú?“ spýtal sa. „Nechodia na Rokfort, však?“

„Asi z nejakej zahraničnej školy,“ odvetil Ron. „Je ich vraj veľa. Nikdy som síce žiadneho zahraničného študenta nestretol, ale Bill si kedysi dávno dopisoval s nejakým chalanom z Brazílie. Chcel sa dokonca zúčastniť výmenného programu, no mamka s tatkom si to nemohli dovoliť. Ten chalan, s ktorým si dopisoval, sa urazil, že nechce prísť, a poslal mu prekliaty klobúk. A Billovi sa z neho zošúverili uši.“

Harry sa zasmial, no nedal najavo, ako ho prekvapilo, že existujú aj iné čarodejnícke školy. Teraz, keď videl v kempingu zástupcov toľkých národov, uvedomil si, aký bol hlúpy, keď mu ani na um nezišlo, že Rokfort predsa nie je jediná čarodejnícka škola na svete. Kútikom oka pozrel na Hermionu, no ju táto informácia zjavne vôbec nevzrušovala. O zahraničných školách určite vyčítala všetko v tých svojich knihách.

„Trvalo vám to celú večnosť,“ poznamenal George, keď konečne dorazili k weasleyovskému stanu.

„Stretli sme zopár známych,“ vysvetľoval Ron a položil nádoby s vodou na zem. „Prečo ste ešte neurobili oheň?“

„Tatko sa hrá so zápalkami,“ uškrnul sa Fred.

Pánu Weasleymu sa nepodarilo založiť oheň, no nie preto, že by sa o to nepokúšal. Na zemi okolo neho ležali polámané zápalky, ale on sa tváril ako najšťastnejší človek na svete.

„Hops!“ zvolal prekvapene, keď sa zápalka rozhorela, a pustil ju na zem.

„Ukážte, pán Weasley,“ požiadala Hermiona prívetivo, vzala si od neho škatuľku so zápalkami a ukázala mu, ako sa to robí.

Konečne mali teda oheň, no kým sa rozhorí natoľko, aby na ňom mohli variť, potrvá to najmenej hodinu. Ten čas však mohli využiť na pozorovanie okolia. Všetko nasvedčovalo tomu, že ich stan zrejme stojí hneď vedľa cesty na ihrisko, lebo ustavične tade sem a tam náhlivo prechádzali zamestnanci ministerstva a zakaždým srdečne zdravili pána Weasleyho. Pán Weasley to po celý čas komentoval, z čoho mali radosť najmä Harry s Hermionou. Jeho vlastné deti vedeli o ministerstve toľko, že tomu, čo ich otec hovorí, nevenovali pozornosť.

„To bol Cuthbert Mockridge, šéf Úradu pre vzájomnú spoluprácu so škriatkami... ten, čo prichádza, je Gilbert Wimple, člen Výboru pre experimentálne kúzla; tie rožky nosí už dlhšie... Ahoj, Arnie... Arnie Peasegood, pracuje ako vymazávač v Oddelení nápravy náhodných kúzel, viete... a tamto sú Bode a Croaker... oni sú nedotknuteľní...“

„Čože sú?“

„Sú z prísne tajného Oddelenia záhad, nik nevie, v čom majú prsty...“

Keď sa oheň dostatočne rozhorel a dali variť vajíčka a párky, z lesa sa vynorili Bill, Charlie a Percy a blížili sa k nim.

„Práve sme sa primiestnili, tatko,“ volal Percy. „Ach, výborne, obed!“

Pustili sa do jedla, keď odrazu pán Weasley z ničoho nič vyskočil, usmieval sa a odušu mával mužovi, ktorý kráčal rovno k nim. „Aha!“ zvolal. „Ústredná postava týchto dní! Ludo!“