Harry Potter a Kameň mudrcov

„Áno, dobre, že to vravíš,“ povedal Ron a nevedel odtrhnúť zrak od profesora Flitwicka – z čarodejníckeho prútika mu vychádzali zlaté bubliny a on ich vešal na konáre Hagridovej borovice.

„Čo sa furt toľko biflíte?“ čudoval sa Hagrid, keď ich vyprevádzal zo siene. „Ste sa zbláznili, či čo? Šak idú prázdniny.“

„Ach, nejdeme sa učiť,“ povedal Harry veselo. „Snažíme sa len zistiť, kto je to ten Nicolas Flamel, vŕta nám to v hlave, odkedy si ho spomenul.“

„Čože?“ Hagrid bol úplne zdesený. „Počujte – vravel som vám – aby ste sa na to vykašľali. Čo tam ten pes robí, do toho vás, namojdušu, nič.“

„Chceme len vedieť, kto to je,“ vyhlásila Hermiona.

„Ale keby si nám to povedal, ušetril by si nám zbytočné starosti,“ dodal Harry. „Prelistovali sme už stovky kníh, a nikde sme ho nenašli – tak nám trochu pomôž – určite som sa s tým menom už niekde stretol.“

„Figu borovú vám poviem,“ nasrdil sa Hagrid.

„Tak potom si to budeme musieť zistiť sami,“ povedal Ron, všetci traja vykročili smerom ku knižnici a vyjaveného Hagrida tam nechali stáť.

Je naozaj pravda, že odkedy Hagrid nevdojak vypustil z úst meno Nicolasa Flamela, usilovne po ňom pátrali vo všakovakých knihách. Ako inak mali zistiť, čo chcel Snape ukradnúť? Háčik bol však v tom, že nevedeli, kde začať, pretože netušili, čím sa vlastne Flamel preslávil. Nenašli ho ani v Najväčších čarodejníkoch 20. storočia, ani v Pozoruhodných čarodejníckych osobnostiach novoveku; chýbal vo Významných čarodejníckych objavoch súčasnosti i v Štúdii o súčasnom vývoji čarodejníctva. A v knižnici boli desaťtisíce kníh, tisíce políc a stovky úzkych chodieb.

Hermiona si napísala zoznam odborov a názvov kníh, ktoré chcela vyhľadať, zatiaľ čo Ron pristúpil k policiam a vyťahoval knižky náhodne jednu po druhej. Harry prešiel popri Oddelení zakázaných titulov. Zišlo mu na um, či by nebolo lepšie hľadať Nicolasa Flamela tu. No na to, aby mohol nazrieť do zakázaných kníh, potreboval súhlas od niektorého z učiteľov, a bolo mu jasné, že také niečo mu nik nedá. Tu sa nachádzali knihy o čiernej mágii, ktorá sa na Rokforte nevyučovala, a smeli ich čítať len žiaci vyšších ročníkov študujúci obranu proti temným silám pre pokročilých.

„Čo hľadáš, chlapče?“

„Nič,“ odvetil Harry.

Knihovníčka madam Pinceová naňho hrozivo mávala s prachovkou.

„Tak tu nemáš čo hľadať. Už nech si vonku!“

Harry vyšiel z knižnice, vyčítajúc si, že nebol schopný rýchlo si niečo presvedčivé vymyslieť. S Ronom a Hermionou sa dohodli, že sa madam Pinceovej na Nicolasa Flamela radšej pýtať nebudú. Určite by to vedela, nemohli si však dovoliť riskovať, že sa Snapovi donesie do uší, čo majú za lubom.

Harry čakal na chodbe na Hermionu a Rona, ale nerobil si veľké nádeje, že niečo nájdu. Hľadali totiž už dva týždne, no keďže mali na to vždy len niekoľko minút medzi jednotlivými hodinami, nečudo, že na nič nenatrafili. Potrebovali stráviť v knižnici viac času, avšak bez toho, aby im madam Pinceová ustavične nazerala ponad plece.

Ron s Hermionou vyšli asi po piatich minútach krútiac hlavami. Spoločne sa išli naobedovať.

„Keď tu nebudem, hľadajte ďalej, dobre?“ prikázala im Hermiona. „Ak niečo zistíte, pošlite mi sovu.“

„A ty sa opýtaj rodičov, či o Flamelovi niečo nepočuli,“ povedal Ron. „Ich sa predsa nemusíš báť.“

„To teda nie, obaja sú totiž zubári,“ smiala sa Hermiona.

Prázdniny sa začali a Ronovi s Harrym bolo tak dobre, že si na Flamela ani nespomenuli. Izbu mali len sami pre seba a v klubovni bolo oveľa menej študentov ako inokedy, takže sa im ušli výhodné kreslá hneď pri kozube. Sedeli pri ohni a napchávali sa všetkým, čo sa dalo napichnúť na ražeň – chlebom, koláčikmi z piškótového cesta, penovými cukríkmi – a kuli plány, ako sa zbaviť Malfoya, nesmierne sa na tom zabávali, hoci vedeli, že to i naďalej zostane iba ich zbožným želaním.

Ron začal Harryho učiť čarodejnícky šach. Hralo sa to podobne ako muklovský šach, akurát so živými figúrkami, a Harry si pritom pripadal ako veliteľ vojska, bojujúceho v ozajstnej bitke. Ronov šach mal už veľa rokov a bol celý obitý. Ako všetko, čo vlastnil, aj on už predtým niekomu patril – tentoraz starému otcovi. Staré figúrky však neboli nevýhodou, skôr naopak. Ron ich tak dokonale poznal, že ich vždy prinútil urobiť to, čo chcel.

Harry hral s figúrkami, ktoré mu požičal Seamus Finnigan, a tie mu príliš nedôverovali. Nebol veľmi dobrým hráčom, figúrky naňho neustále čosi pokrikovali a on sa vonkoncom nemohol sústrediť. „Kam ma to posielaš? Nevidíš, že tam má koňa? Pošli radšej jeho, ten nám chýbať nebude.“

Keď si Harry večer pred Štedrým dňom líhal spať, tešil sa na dobré jedlo a kopec zábavy, darčeky vôbec nečakal. No len čo sa ráno zobudil, zbadal pri posteli kôpku balíčkov.

Vstal, obliekol si župan a začul Ronov rozospatý hlas: „Veselé Vianoce.“

„Aj tebe,“ povedal Harry. „Nejdeš sa pozrieť? Dostal som nejaké darčeky!“