Harry Potter a Kameň mudrcov

Harry ešte nikdy nezažil takú nádhernú štedrovečernú oslavu. Pred ním na stole bola asi stovka obrovských pečených moriek, kopy opekaných a varených zemiakov, plné taniere korenistých párkov, hory maslového hrášku, strieborné misy plné lahodnej hustej mäsovej šťavy a brusnicovej omáčky – a zhruba každého pol metra čarodejnícke delobuchy. S tými, čo kupovali Dursleyovci, spolu s malými hračkami z umelej hmoty a nekvalitnými papierovými klobúčikmi, sa to nedalo ani porovnať. Harry s Fredom jeden odistili, a ten nielenže zarachotil, ale vyšľahol z neho záblesk ako z dela, zahalilo ich mračno modrého dymu a zvnútra vyskočil admirálsky klobúk a niekoľko živých, bielych myší. Pri Profesorskom stole si profesor Dumbledore vymenil svoj čarodejnícky klobúk za kvietkovanú baretku a práve sa schuti smial na vtipe, ktorý mu prečítal profesor Flitwick.

Po morkách prišiel na rad horiaci vianočný puding. Percy si skoro zlomil zub na striebornom sikli, ktorý sa ukrýval v jeho porcii. Harry si všimol, že Hagrid neustále objednáva víno, v tvári je čoraz červenší a bozkáva profesorku McGonagallovú na líce, tá sa na Harryho prekvapenie chichotala a pýrila a vôbec jej neprekážalo, že má nakrivo klobúk.

Keď Harry odchádzal od stola, ledva vládal odniesť všetky tie veci, ktoré vypadli z delobuchov. Bol medzi nimi aj balíček nepraskajúcich, fosforeskujúcich balónikov, súprava pomôcok na vytvorenie vlastnej bradavice a nový čarodejnícky šach. Biele myšky kamsi zmizli a Harry mal také neblahé tušenie, že skončili ako večera v bruchu pani Norrisovej.

Harry sa potom ešte hodnú chvíľu guľoval s Weasleyovcami na školskom pozemku a spoločne sa tešili z nádherného dňa. Napokon sa premrznutí, mokrí a udychčaní vrátili ku kozubu v chrabromilskej klubovni, Harry vytiahol svoj nový šach a neuveriteľne rýchlo s Ronom prehral. Tvrdil však, že keby sa mu duch Zloduch nesnažil toľko pomáhať, určite by tak ľahko neprehral.

Potom si dali ešte obložené chlebíky s morčacou šunkou, koláčiky, ovocný pohár, vianočnú tortu a boli takí plní a ospalí, že sa nevládali ani pohnúť, tak iba sedeli a prizerali sa, ako Percy naháňa Freda a Georgea po celej chrabromilskej veži, lebo mu ukradli prefektský odznak.

Boli to najkrajšie Harryho Vianoce. Celý deň mu však čosi nedalo pokoja. Keď si ľahol do postele, mohol o tom konečne v pokoji popremýšľať: neviditeľný plášť, kto mu ho len poslal?

Rona, prejedeného morčacinou a koláčmi, však neťažilo nič tajomného a zaspal v tej chvíli, ako si ľahol do baldachýnovej postele. Harry sa nahol cez peľasť postele a vytiahol spod nej plášť.

Patril otcovi... tento plášť patril jeho otcovi. Na rukách cítil látku jemnejšiu ako hodváb a ľahučkú ako vzduch. Na lístku stálo – užívajte ho s rozumom.

Musí si ho vyskúšať, hneď teraz. Vykĺzol z postele a zahalil sa do plášťa. Keď sa pozrel dolu na svoje nohy, videl iba mesačný svit a tiene. Bol to veľmi čudný pocit.

Užívajte ho s rozumom.

Odrazu po únave ani stopy. Pred ním a jeho plášťom sa otváral celý Rokfort. Stál tam v tme a tichu a pocítil záchvev vzrušenia. V tomto môže ísť, kam len chce, a Filch sa o tom nikdy nedozvie.

Ron čosi zamrmlal zo sna. Má ho zobudiť? Niečo ho však zastavilo – je to plášť jeho otca – cítil, že tentoraz – po prvýkrát – ho chce vyskúšať sám.

Vykradol sa z izby, zišiel dolu schodmi a preliezol dierou v stene.

„Kto je tam?“ zapišťala Tučná pani. Harry ani nemukol. Náhlivo prešiel chodbou.

Kam teraz? Zastal, srdce ma divo búšilo, a premýšľal. A vtedy mu svitlo. Zakázané oddelenie knižnice. Bude si môcť čítať, koľko len chce. až kým nezistí, kto je Nicolas Flamel. Zavinul sa tuhšie do neviditeľného plášťa a vykročil.

V knižnici bola tma ako v rohu a vyzeralo to tam desivo. Harry vošiel medzi police s knihami a zapálil lampáš, aby videl, kadiaľ ide. Vyzeralo to, akoby sa lampáš vznášal vo vzduchu, a hoci Harry cítil, že ho drží pevne v ruke, pri pohľade naň mu naskakovala husia koža.

Zakázané oddelenie sa nachádzalo na samom konci knižnice. Opatrne prekročil lano, ktoré oddeľovalo tieto knihy od ostatných, a zdvihol lampáš nad hlavu, aby mohol čítať názvy kníh.

Tie mu však nič nehovorili. Vyblednuté, odlupujúce sa písmená patrili k jazykom, ktorým nerozumel. Jedna z kníh mala na obale akúsi tmavú škvrnu, vyzeralo to celkom ako krv. Harrymu od strachu prebehli po chrbte zimomriavky. Možno si to len navrával, možno nie, ale mal dojem, že z kníh vychádza slabý šepot, akoby vedeli, že je tu niekto nepovolaný.

Musel kdesi začať. Položil lampáš opatrne na dlážku a blúdil očami po dolnej polici, či nenaďabí na nejakú zaujímavo vyzerajúcu knihu. Jeho pozornosť upútala obrovská, strieborno-čierna bychla. S námahou ju vytiahol, bola naozaj ťažká, položil si ju na kolená a roztvoril.