Harry Potter a Kameň mudrcov

„Môžeš ich vidieť, kedy chceš,“ povedal Ron. „Stačí, keď k nám v lete prídeš. Ale čo ak to zrkadlo ukazuje len tých, čo sú už mŕtvi? Škoda, že si nenašiel Flamela. Ozaj, nedáš si trochu slaninky, prečo nič neješ?“

No Harry nemohol. Videl svojich rodičov a dnes v noci ich uvidí opäť. Čo tam po nejakom Flamelovi. Už sa mu vôbec nezdal taký dôležitý. Komu záleží na tom, čo stráži to trojhlavé psisko? Nech si to Snape vezme, keď tak veľmi chce.

„Je ti niečo?“ spýtal sa ho Ron. „Tváriš sa tak čudne.“

Harry sa však bál, že tú miestnosť so zrkadlom už nenájde. Keďže mal tentoraz pod plášťom aj Rona, postupoval oveľa pomalšie ako deň predtým. Pokúšal sa ísť z knižnice tou istou trasou, no napokon takmer hodinu blúdil tmavými spojovacími chodbami.

„Je hrozná kosa,“ povedal Ron. „Vykašlime sa na to a vráťme sa.“

„Nie!“ zasyčal Harry. Určite to bolo niekde tu.

Minuli ducha vysokej ježibaby, ktorý letel opačným smerom, no inak nikoho nestretli. Vo chvíli, keď Ron začal nariekať, že mu je hrozná zima na nohy a že si ich už vôbec necíti, zazrel známe brnenie.

„Tu to bolo – našiel som to – hurá!“

Otvorili dvere. Harry nechal skĺznuť plášť na zem a rozbehol sa k zrkadlu.

Boli tam. Mama a otec sa až tak rozžiarili od radosti, že ho opäť vidia.

„Vidíš ich?“ zašepkal Harry.

„Koho?“

„Pozri sa! Pozri sa na nich... aha, koľko ich tu je...“

„Vidím len teba.“

„Pozri sa poriadne, poď sem, staň si na moje miesto.“

Harry ustúpil nabok, urobil miesto Ronovi, všetky tie známe tváre razom zmizli, videl iba Rona v kašmírovom pyžame. Ron s úžasom hľadel na svoj odraz.

„Pozri sa na mňa!“ vykríkol.

„Vidíš vašich?“

„Nie – len seba – ale som iný – vyzerám starší – a som najlepší z celej triedy!“

„Čože?“

„Ja – mám na sebe presne taký odznak, aký nosil Bill – a v ruke držím školský pohár a metlobalový pohár a – a som kapitán metlobalového družstva!“

Ron odtrhol zrak od toho úžasného výjavu a celý natešený sa díval na Harryho.

„Čo si myslíš, ukazuje to zrkadlo budúcnosť?“

„To určite nie. Nikto z mojej rodiny predsa nežije – pusti ma, nech sa pozriem ešte raz...“

„Ty si sa pozeral celú noc, nechaj teraz chvíľu mňa.“

„Je tam toho. Držíš metlobalový pohár, čo je na tom zaujímavé? Chcem vidieť svojich rodičov.“

„Nestrkaj ma...“

Ich hádku ukončili zvuky, ktoré sem doľahli z chodby. Vôbec si neuvedomili, ako hlasno rozprávajú.

„Rýchlo!“

Harry prehodil cez oboch plášť a v tej chvíli vyšli spoza dverí svetielkujúce oči pani Norrisovej. Ron s Harrym stáli bez pohnutia a obaja mysleli na to isté – pôsobí ten plášť aj na mačky? Po chvíli, ktorá sa im javila ako celá večnosť, sa mačka zvrtla a odišla.

„Ešte sme nevyhrali – určite išla po Filcha, stopercentne nás počula. Poďme.“ A Ron vyvliekol Harryho von.

Na druhý deň ráno sa sneh ešte vždy neroztopil.

„Nechceš si zahrať šach, Harry?“ opýtal sa Ron.

„Nie.“

„Tak poďme navštíviť Hagrida.“

„Nechce sa mi... choď sám...“

„Viem, na čo stále myslíš, Harry, na to zrkadlo. Ale dnes v noci by si tam nemal ísť.“

„A prečo?“

„Neviem, ale mám také zlé tušenie – a vieš dobre, že už to máme aj tak nahnuté. Po chodbách hliadkuje Filch, Snape i pani Norrisová. To je jedno, že nás nevidia. Čo ak do nás vrazia? Čo ak ty do niekoho narazíš?“

„Už rozprávaš ako Hermiona.“

„Myslím to vážne, Harry, nechoď tam.“

Harry nemyslel na nič iné, iba na to, ako bude opäť stáť pred zrkadlom, a Ron mu v tom veru nezabráni.

Tretiu noc už našiel cestu pomerne ľahko. Uvedomoval si, že kráča veľmi rýchlo a robí viac hluku, než je rozumné, no, chvalabohu, nikoho nestretol.

A mama s otcom mu opäť kývali a jeden z jeho starých otcov dokonca šťastne pokyvoval hlavou. Harry si sadol na zem. Nič mu nezabráni v tom, aby tu presedel celú noc so svojou rodinou.

Iba ak...

„Tak čo – už si opäť tu?“

Harry zamrel. Obzrel sa za seba. Na jednej z lavíc pri stene nesedel nik iný ako Albus Dumbledore. Harry musel pred chvíľou prejsť tesne popri ňom, no tak veľmi sa ponáhľal k zrkadlu, že si ho vôbec nevšimol.

„Ja – nevidel som vás, pán profesor.“

„Zvláštne, že ak je človek neviditeľný, môže sa stať aj krátkozrakým,“ poznamenal Dumbledore a Harrymu odľahlo, keď videl, že sa usmieva.

„No,“ pokračoval Dumbledore, zošuchol sa z lavice a prisadol si k Harrymu na zem, „aj ty si, podobne ako stovky ľudí pred tebou, podľahol čaru zrkadla z Erisedu.“

„Nevedel som, že sa tak volá.“

„Ale zrejme si už prišiel na to, ako funguje.“

„No – hmm – ukazuje mi moju rodinu...“

„A tvojho kamaráta Rona ukázal ako premianta triedy.“

„Ako to viete?“

„Nepotrebujem plášť, aby som bol neviditeľný,“ povedal Dumbledore vyhýbavo. „A vedel by si mi teraz povedať, čo zrkadlo z Erisedu ukáže každému z nás?“

Harry pokrútil hlavou.

„Tak ja ti to teda vysvetlím. Najšťastnejší človek na svete by sa v zrkadle z Erisedu videl ako v celkom obyčajnom zrkadle, to znamená, že by sa doň pozrel a videl by seba takého, aký je. Už rozumieš?“

Harry sa zamyslel. Potom pomaly povedal: „Ukáže nám to, po čom túžime... všetko to, čo chceme...“