Harry Potter a Kameň mudrcov

„A čo si čakal? Uhlie?“ spýtal sa ho Ron a obrátil sa k svojej kôpke, ktorá bola oveľa väčšia ako Harryho.

Harry sa načiahol za balíčkom na samom vrchu. Bol zabalený v hrubom baliacom papieri a bolo na ňom načmárané ,Harrymu od Hagrida‘. Vnútri ručne vyrezávaná drevená flauta. Hagrid ju zrejme robil sám. Harry do nej fúkol – zvuk, ktorý z nej vyšiel, sa podobal tomu, čo vydáva sova.

Pri ďalšom, veľmi malilinkom balíčku bol priložený lístok.

Dostali sme odkaz a prikladáme vianočný darček. Strýko Vernon a teta Petunia. K lístočku bola pribalená päťdesiatcentová minca.

„Pekné od nich, že nezabudli,“ povedal Harry.

Ron hľadel na mincu a nevychádzal z úžasu.

„Tá je ale čudná!“ zvolal. „Aký zvláštny tvar má! To sú peniaze?“

„Môžeš si ju nechať,“ povedal Harry a musel sa smiať, keď videl, akú má z nej Ron radosť. „Hagrid, strýko a teta – a od koho sú tie ďalšie?“

„Myslím si, že viem, od koho je tento,“ povedal Ron, ukázal na veľmi pohúžvaný balík a trochu sa zapýril. „Od mojej mamy. Písal som jej, že asi nič nedostaneš a... ach, nie,“ vzdychol zhrozene, „ona ti uštrikovala weasleyovský pulóver.“

Harry roztrhol papier a vo vnútri našiel hrubý, ručne pletený, smaragdovozelený pulóver a veľkú škatuľu doma robených fondánových salóniek.

„Každý rok dostávame pulóvre,“ hundral Ron, keď rozbaľoval ten svoj, „a ja vždy tmavohnedý.“

„To je od nej naozaj veľmi milé,“ povedal Harry a ochutnal fondán, bol vynikajúci.

Aj v ďalšom balíčku boli sladkosti – veľké balenie čokoládových žabiek od Hermiony.

Zostával ešte jeden darček. Harry ho chytil do ruky a poťažkal. Rozbalil ho.

Na dlážku vykĺzlo čosi poddajné a striebristosivé a zvinulo sa to do trblietajúcich sa záhybov. Ron zhíkol.

„O tom som už počul,“ povedal tichým hlasom a z rúk mu vypadla škatuľa fazuliek každej chuti, čo dostal od Hermiony. „Ak je to to, čo si myslím – tak je to veľmi vzácne a veľmi, veľmi cenné.“

„Čo je to?“

Harry zdvihol lesklú, striebornú látku. Bola veľmi zvláštna na dotyk, akoby v nej bola votkaná voda.

„Neviditeľný plášť,“ povedal Ron obdivne. „Určite je to on – skús si ho.“

Harry si prehodil plášť cez plecia a Ron vykríkol.

„Nehovoril som!? Pozri sa na seba!“

Harry skĺzol pohľadom na svoje šľapy, no nijaké tam neboli. Vyštartoval k zrkadlu. Áno, bol to on, akurát že hlava sa mu vznášala vo vzduchu a tela nikde. Prehodil si plášť cez hlavu a odraz v zrkadle zmizol celkom.

„Je tu nejaký lístok!“ zvolal odrazu Ron. „Vypadol odtiaľ lístok!“

Harry si vyzliekol plášť a schmatol list. Zrak mu padol na veľmi úhľadné ozdobné písmo, ktoré nikdy predtým nevidel:

Váš otec si ho pred smrťou u mňa odložil. Je načase, aby som Vám ho vrátil. Užívajte ho s rozumom.

Prajem Vám nádherné Vianoce

Podpis chýbal. Harry uprene hľadel na lístok. Ron zatiaľ obdivoval plášť.

„Za takéto niečo by som dal všetko na svete,“ povedal. „Úplne všetko. Čo ti je?“

„Ale nič,“ odvetil Harry. Zmocnil sa ho veľmi čudný pocit. Kto mu poslal ten plášť? Naozaj patril kedysi jeho otcovi?

Skôr než stihol niečo povedať alebo vymyslieť, dvere na izbe sa rozleteli a vošli Fred a George Weasleyovci. Harry rýchlo plášť skryl. Nemal veru chuť sa oň s niekým deliť.

„Šťastné a veselé!“

„Pozri! Aj Harry dostal weasleyovský pulóver!“

Fred a George mali na sebe modré pulóvre, jeden s veľkým žltým F, druhý s veľkým žltým G.

„Ale Harry má krajší ako my,“ povedal Fred, keď si obzeral jeho pulóver. „Mamka si zrejme dáva viac záležať, keď to nie je pre niekoho z rodiny.“

„Prečo si neoblečieš ten svoj, Ron?“ opýtal sa George. „No tak, daj si ho, je pekný a teplý.“

„Neznášam hnedú,“ namietol Ron, keď si prevliekal pulóver cez hlavu.

„Ty tam nemáš iniciálku,“ poznamenal George. „Mamka si zrejme myslí, že ty nezabudneš, ako sa voláš. Ale my tiež nie sme na hlavu – vieme predsa, že sa voláme Gred a Forge.“

„Čo je to tu za hluk?“

Vo dverách sa objavila tvár Percyho Weasleyho a tvárila sa pohoršene. Zrejme si tiež rozbaľoval darčeky, pretože cez plece mal prehodený obrovský neforemný pulóver, ktorého sa Fred okamžite zmocnil.

„P ako prefekt! Obleč si ho, Percy, no tak, aj my sme si ich dali, a aj Harry má taký.“

„Preš – taň – te...“ huhňal nezrozumiteľne, keď mu dvojičky násilím prevliekali pulóver cez hlavu a zošuchli mu pritom z jedného ucha okuliare.

„Dnes aj tak nesedíš s prefektmi,“ povedal George. „Vianoce sú rodinným sviatkom.“

Percy vypochodoval z miestnosti s oboma rukami pevne pritlačenými k telu.