Harry Potter a Kameň mudrcov

Odrazu sa do ticha ozval prenikavý hrôzostrašný výkrik – a vychádzal z tej knihy! Harry ju okamžite zaklapol, jačanie však neustávalo, bol to vysoký, neprerušovaný, uši trhajúci tón. Ustúpil o krok dozadu, prevrhol lampáš, ktorý v tej chvíli zhasol. Odrazu začul z chodby kroky – vopchal jačiacu knihu späť na policu a utekal.

Vo dverách minul Filcha. Ten sa pozeral divokým pohľadom rovno skrz neho, Harry mu prekĺzol popod ruku, trielil po chodbe a v ušiach mu neprestajne znel ten hrozný zvuk.

Odrazu zastal pred vysokým brnením. Tak zúfalo sa snažil dostať sa čo najrýchlejšie von z knižnice, že si vôbec neuvedomil, kam beží. Všade bola tma a on vonkoncom netušil, kde je. Vedel, že podobné brnenie stojí aj pred kuchyňou, no teraz bol predsa o päť poschodí vyššie.

„Prikázali ste mi, pán profesor, aby som vám okamžite oznámil, keby sa niekto túlal v noci po škole. Ktosi bol v knižnici – v Zakázanom oddelení.“

Harry cítil, ako mu tuhne krv v žilách. Nech už bol Filch kdekoľvek, zrejme poznal skratku, pretože jeho falošný, medový hlas sa približoval a Harry na svoj úžas zistil, že ten, kto mu odpovedá, je Snape: „V Zakázanom oddelení? Nemôžu byť teda vôbec ďaleko, dostaneme ich.“

Harry zostal stáť ako prikovaný. Filch so Snapom vyšli odrazu spoza rohu a blížili sa priamo k nemu. Samozrejme, že ho nevideli, no chodba bola veľmi úzka, ešte pár krokov a vrazia doňho – vďaka plášťu je síce neviditeľný, ale nie nehmotný.

Ustupoval tak rýchlo, ako sa len dalo. Dvere na ľavej strane boli odchýlené. Inú možnosť nemal. Stiahol brucho, aby do nich nedrgol, pretlačil sa dnu a veľmi mu odľahlo, že si nič nevšimli. Prešli popri dverách, Harry stál pritisnutý k stene, zadržiaval dych a čakal, kým doznejú ich kroky. To bolo o chlp, skutočne o chlp. Uplynulo niekoľko sekúnd a on sa rozhliadol po miestnosti, v ktorej sa skryl.

Vyzerala ako nepoužívaná učebňa. Pri stene sa kopili tmavé tiene stolov a stoličiek a videl tam aj prevrátený kôš na papiere – o protiľahlú stenu sa však opieralo čosi, čo vyzeralo, akoby sem nepatrilo, akoby to sem ktosi dal iba preto, aby to nezavadzalo.

To čosi bolo nádherné zrkadlo, siahajúce až po strop, malo bohato zdobený zlatý rám, ktorý stál na dvoch obrovských vtáčích nohách s pazúrmi. Celkom navrchu bol nápis: Erised stra ehru oyt ube cafru oyt on wohsi.

Teraz, keď sa už zvuk Snapových a Filchových krokov rozplynul a Harry sa trocha upokojil, pristúpil k zrkadlu, že sa doň pozrie, no nevidel sa. Postavil sa rovno pred zrkadlo.

Musel si prikryť dlaňou ústa, aby nevykríkol. Obzrel sa za seba. Srdce sa mu rozbúchalo ešte divšie, ako keď začala jačať tá kniha – v zrkadle videl okrem seba mnoho iných ľudí, ktorí stáli tesne za ním.

V miestnosti však okrem neho nebol nik. Celý zadýchaný sa obrátil naspäť k zrkadlu.

Videl sám seba, bieleho sťa krieda a vyplašeného, a vzadu za ním stáli najmenej desiati ďalší ľudia. Obzrel sa ponad plece – no nikoho nevidel. A čo ak sú aj oni neviditeľní? Čo ak sa nachádza v miestnosti plnej neviditeľných ľudí a toto zrkadlo je čarovné a odráža aj podoby tých, čo sú neviditeľní?

Opäť sa pozrel do zrkadla. Hneď za ním stála nejaká pani, usmievala sa naňho a kývala mu. Načiahol k nej ruku, no cítil iba vzduch. Keby tam naozaj stála, musel by sa jej predsa dotknúť, veď ich odrazy stáli tesne za sebou, ale vôkol neho bolo prázdno – ona i tí ostatní existovali len v zrkadle.

Bola to krásna žena. Mala tmavočervené vlasy, oči... má oči celkom ako ja, pomyslel si Harry a nahol sa bližšie k zrkadlu. Jasnozelené – dokonca presne taký istý tvar. Vtom si všimol, že tá žena plače; usmieva sa a plače zároveň. Vysoký, chudý, čiernovlasý pán, stojaci hneď vedľa, jej položil ruku okolo pliec. Mal okuliare a veľmi strapaté vlasy. Vzadu na temene mu odstávali, presne ako Harrymu.

Harry stál pred zrkadlom tak blízko, že sa nosom takmer dotýkal svojho odrazu.

„Mami?“ zašepkal. „Ocko?“

Pozreli sa naňho a usmiali sa. Harry si začal prezerať aj ostatné tváre v zrkadle a zbadal ďalšie páry rovnako zelených očí, rovnaké nosy, videl dokonca aj drobného starčeka, ktorý mal presne také špicaté kolená, ako má on – Harry po prvýkrát v živote hľadel na svoju rodinu.

Potterovci sa usmievali a mávali mu, Harry sa na nich túžobne díval, opieral sa dlaňami o zrkadlo, už-už sa zdalo, že prejde na druhú stranu a dotkne sa ich. Vo svojom vnútri pocítil veľmi silnú bolesť, radosť i obrovský smútok.

Ako dlho tam stál, nevedel. Odraz nevybledol a on naň hľadel a hľadel, až kým ho zo zadumania nevytrhol akýsi vzdialený zvuk. Nemôže tu zostať, musí sa vrátiť do postele. Odtrhol zrak od maminej tváre, zašepkal: „Vrátim sa,“ a náhlivo vyšiel z miestnosti.

„Tiež si ma mohol zobudiť,“ durdil sa Ron.

„Dnes v noci môžeme ísť spolu, pôjdeme tam a ja ti to zrkadlo ukážem.“

„Aspoň konečne uvidím tvoju mamu a otca,“ potešil sa Ron.

„A ja zas spoznám celú vašu rodinu, všetkých Weasleyovcov, ukážeš mi svojich starších bratov i ostatných, čo nepoznám.“