Harry Potter a Ohnivá čaša

„No vidíš,“ vystatoval sa Fred pred Harrym a Ronom, „je to hračka.“

Nato vstal, zazíval a povedal: „Poď, George, pošleme to teda po školskej sove.“

A odišli. Ron si prestal ohmatávať obočie a ponad tlejúce trosky svojho kartového domčeka pozrel na Harryho.

„Mali by sme sa rozkývať... a pozvať niekoho. Má pravdu. Aby sme neskončili s nejakými strašidlami.“

Hermiona rozhorčene vyprskla.

„Prosím? S čím?“

„Ale veď vieš,“ pokrčil plecami Ron. „Radšej by som išiel sám než, povedzme, s Eloise Midgenovou.“

„V poslednom čase jej akné mizne – a je naozaj milá!“

„Má vybočený nos,“ tvrdil Ron.

„Aha, už chápem,“ naježila sa Hermiona. „Takže vy mienite pozvať to najkrajšie dievča, ktoré bude ochotné ísť s vami, aj keby bolo absolútne protivné?“

„Eh... asi tak nejako,“ odvetil Ron.

„Ja idem spať,“ odvrkla Hermiona a mlčky zamierila k schodisku do dievčenských spálni.

Osadenstvo Rokfortu sa ustavične snažilo zapôsobiť na návštevy z Beauxbatonsu a Durmstrangu a zrejme sa usilovalo ukázať hrad na Vianoce v plnej paráde. Harry takú veľkolepú vianočnú výzdobu v škole ešte nevidel. Zo zábradlia mramorového schodiska viseli večné cencúle a zvyčajných dvanásť vianočných stromčekov vo Veľkej sieni pokrývalo všetko možné od svetielkujúcej cezmíny po živé húkajúce zlaté sovy, a všetky brnenia začarovali tak, aby vyspevovali koledy zakaždým, keď okolo nich niekto prešiel. Bolo celkom zaujímavé, keď sa z prázdnej prilby ozval spev, pričom poznala iba polovicu textu. Školník Filch musel z brnení niekoľkokrát vyťahovať ducha Zloducha. Skrýval sa tam a dopĺňal medzery v texte vlastnou tvorbou, samozrejme nevhodnou pre slušné uši. Harry ešte stále nepozval Čcho na ples. Obaja s Ronom už boli veľmi nervózni, hoci, ako poznamenal Harry, Ron by bez partnerky vyzeral menej hlúpo než on. Veď mal s ostatnými šampiónmi otvárať ples.

„Ešte vždy je tu Umrnčaná Myrtla,“ zamračene si spomenul na mátohu z dievčenských záchodov na druhom poschodí.

„Harry, musíme skrátka zaťať zuby a ísť na vec,“ vyhlásil Ron v piatok ráno tónom, akoby plánovali zobrať útokom nedobytnú pevnosť. „Keď sa dnes večer vrátime do klubovne, obaja už musíme mať partnerky – dohodnuté?!“

„Eh... no dobre,“ súhlasil Harry.

Lenže zakaždým, keď v ten deň zazrel Čcho – cez prestávku, potom na obede a raz cestou na dejiny mágie – bola obklopená priateľmi. Nikdy nikam nechodí sama? Nemohol by ju vystriehnuť cestou na záchod? Ale nie – zdalo sa, že ešte aj tam chodí s eskortou štyroch-piatich dievčat. Lenže ak ju nepozve čo najskôr, určite ju zatiaľ pozve niekto iný.

Veľmi ťažko sa sústredil na Snapov test, a preto zabudol pridať najdôležitejšiu zložku – bezoár – čo znamenalo, že dostal najnižšie známky. Bolo mu to však jedno, priveľmi ho zamestnávalo zbieranie odvahy na to, čo sa chystal urobiť. Keď zazvonilo, schmatol tašku a ponáhľal sa k dverám zo žalára.

„Stretneme sa pri večeri,“ zavolal Ronovi a Hermione a letel hore schodmi.

Stačí len požiadať Čcho, že s ňou chce hovoriť osamote, nič viac... Ponáhľal sa po plných chodbách a hľadal ju, a aj ju našiel (skôr ako čakal), vo dverách učebne obrany proti čiernej mágii.

„Eh... Čcho? Môžeš na slovíčko?“

Chichotanie by mali vyhlásiť za nelegálne, zlostne si pomyslel Harry, keď sa rozchichotali všetky dievčatá okolo nej. Ona však nie. Povedala: „Dobre,“ a šla s ním nabok.

Harry sa otočil, pozrel na ňu a jeho žalúdok urobil čudné salto, akoby cestou po schodoch jeden vynechal.

„Eh...“ vydal zo seba.

Nemôže ju pozvať. Nemôže. Ale musí. Čcho tam zmätene stála a hľadela naňho.

Slová mu vyleteli z úst prv, ako ich stihol poriadne sformovať.

„Cešisomnounples?“

„Prosím?“ nechápala Čho.

„Chceš... chcela by si ísť so mnou na ples?“ spýtal sa Harry. Prečo len musel akurát teraz očervenieť? Prečo?

„Och!“ očervenela aj Čcho. „Harry, je mi to naozaj tak ľúto,“ a aj to na nej bolo vidieť. „Už som sa sľúbila niekomu inému.“

„Aha,“ povedal Harry.

Bolo to čudné, ešte pred chvíľou sa mu všetky vnútornosti skrúcali ako hady, ale odrazu mal pocit, akoby nijaké vnútornosti ani nemal.

„To je v poriadku, to nič,“ povedal.

„Naozaj ma to mrzí,“ zopakovala Čcho.

„To nič,“ opakoval aj Harry.

Stáli tam, hľadeli jeden na druhého a potom Čcho povedala: „Tak teda...“

„Áno,“ prikývol Harry.

„Tak ahoj,“ rozlúčila sa Čcho, ešte stále celá červená, a odchádzala.

Harry neodolal a zavolal za ňou.

„S kým ideš?“

„Och... so Cedricom,“ odvetila. „So Cedricom Diggorym.“

„Ach, jasné.“

Vnútornosti sa mu zase vrátili na miesto. Mal pocit, akoby mu ich medzitým voľakto zalial olovom.

Celkom zabudol na večeru, pomaly sa vracal do Chrabromilskej veže a pri každom kroku mu v ušiach znel jej hlas: „So Cedricom – so Cedricom Diggorym.“ Už začínal mať Cedrica celkom rád – bol pripravený povzniesť sa nad skutočnosť, že ho kedysi porazil v metlobale a je pekný, obľúbený a skoro každý mu ako šampiónovi drží palce. No teraz si uvedomil, že Cedric je vlastne nanič krásavček, ktorý nemá ani toľko rozumu, čo by sa vmestilo do kaliska na vajíčko.