Harry Potter a Ohnivá čaša

„Samozrejme,“ odvetil Harry a hádzal kúsky dračej pečene do veľkej kovovej misky a chystal sa nakrájať ďalšiu. „Nemôže stále písať o tom, aký som malý tragický hrdina, to sa zunuje.“

„Chce nový uhol pohľadu, Hagrid,“ mudrlantsky poznamenal Ron, keď lúpal salamandrie vajcia. „Mal si povedať, že Harry je šialený zločinec!“

„Ale on nie je!“ Hagrid sa tváril rozhorčene.

„Mala urobiť rozhovor so Snapom,“ zamračene utrúsil Harry. „Ten by jej povedal o mne samé pekné veci. ‚Potter prekračuje hranice, odkedy prišiel na túto školu...‘“

„To povedal? Naozaj?“ žasol Hagrid, kým Ron s Hermionou sa smiali. „No, možno si porušil zopár pravidiel, Harry, ale inak si v pohode, šak?“

„Ďakujem, Hagrid,“ uškŕňal sa Harry.

„Prídeš na ten ples, Hagrid?“ spýtal sa Ron.

„Hej, možno nazriem,“ zamumlal Hagrid. „Mala by to byť zábava. Tak ty budeš otvárať tancovačku, čo, Harry? Už vieš, koho si dovedieš?“

„Ešte nie,“ Harry cítil, že znova očervenel, a Hagrid na tú tému nepovedal nič.

Posledný týždeň pred Vianocami bol čoraz búrlivejší. Všade sa šírili chýry o vianočnom plese, hoci Harry neveril ani polovici z nich – napríklad, že Dumbledore kúpil od madam Rosmerty osemsto sudov varenej medoviny. Roznieslo sa aj, že objednal Sudičky. Kto alebo čo sú Sudičky, to Harry nevedel, keďže nemal prístup k čarodejníckemu rozhlasu, ale podľa nadšenia skalných poslucháčov Rádia Magic usúdil, že je to veľmi slávna hudobná skupina.

Niektorí učitelia, ako malý profesor Flitwick, to už vzdali a skončili s pokusmi niečo ich naučiť, keďže ich mysle boli očividne niekde inde. Na stredajšej hodine povolil voľnú zábavu a väčšinu času strávil rozhovorom s Harrym o dokonale predvedenom privolávacom zaklínadle na prvej úlohe Trojčarodejníckeho turnaja. Iní učitelia neboli takí veľkodušní. Nikdy nič by neodpútalo napríklad profesora Binnsa od rozoberania poznámok o vzburách škriatkov – tak ako mu ani vlastná smrť nezabránila pokračovať vo vyučovaní. Dalo sa teda predpokladať, že ho nevyvedie z miery ani taká maličkosť, ako sú Vianoce. Človek žasol, že v jeho podaní aj také krvavé a brutálne vzbury vyzneli rovnako nudne ako Percyho správa o hrúbke kotlíkov. Profesorka McGonagallová a Moody ich na svojich hodinách donútili pracovať až do poslednej sekundy a Snape by im dovolil na elixíroch hrať sa s rovnakou pravdepodobnosťou, s akou by adoptoval Harryho. Nevľúdne sa na nich mračil a oznámil im, že na poslednej hodine ich bude skúšať z protijedov.

„Je stelesnené zlo,“ s trpkosťou skonštatoval Ron v ten večer v chrabromilskej klubovni. „Na posledný deň nám napariť test! Pokaziť nám koniec roka toľkým učením!“

„Hmmm... nemyslím, že by ste sa práve prepínali,“ skonštatovala Hermiona a pozrela naňho ponad svoje poznámky z elixírov. Ron staval domček z balíčka rachotiacej sedmy – bolo to oveľa zábavnejšie ako z obyčajných muklovských kariet, pretože každú chvíľu hrozilo, že celý domček vyletí do vzduchu.

„Sú Vianoce, Hermiona,“ lenivo vyhlásil Harry, ktorý v kresle pri kozube už po desiaty raz čítal Lietanie s Kanónmi.

Hermiona aj naňho prísne pozrela. „Očakávala by som, že budeš robiť niečo osožné, Harry, aj keď sa ti nechce učiť protijedy!“

„Napríklad čo?“ spýtal sa Harry a sledoval, ako hráč Kanónov Joey Jenkins šmaril dorážačku do stíhača Norriských netopierov.

„Vajce!“ vyprskla Hermiona.

„Ale, Hermiona, mám čas do dvadsiateho štvrtého februára,“ namietal Harry.

Vajce odložil do kufra a od oslavy po prvej úlohe ho neotvoril. Veď má ešte dva a pol mesiaca, dosť času, aby zistil, čo znamená to škrekľavé kvílenie.

„Ale môže trvať celé týždne, kým na to prídeš!“ nedala sa Hermiona. „Budeš vyzerať ako totálny hlupák, keď ostatní vylúštia ďalšiu úlohu, a ty nie!“

„Nechaj ho, Hermiona, zaslúži si trochu oddychu,“ bránil Harryho Ron, položil na domček poslednú kartu a všetko to vybuchlo a oškvŕklo mu obočie.

„No ty vyzeráš, Ron... bude sa ti to hodiť k slávnostnému habitu.“

Boli to Fred s Georgeom. Prisadli si k nim práve vo chvíli, keď si Ron ohmatával čelo, aby zistil, akú ujmu utrpel.

„Ron, môžeme si požičať Kvíka?“ spýtal sa George.

„Nie, je preč, doručuje list,“ odvetil Ron. „Prečo?“

„Lebo George ho chce pozvať na ples,“ uštipačne odsekol Fred.

„Lebo chceme poslať list, ty hlupák,“ osopil sa naňho George.

„Komu vy dvaja stále vypisujete?“ vyzvedal sa Ron.

„Nestrkaj do toho nos, Ron, lebo ti oškvŕknem aj ten,“ hrozivo mával prútikom Fred. „Tak čo, už máte tanečnice na ples?“

„Nie,“ odsekol Ron.

„Tak sa radšej poponáhľajte, lebo všetky dobré sa minú,“ radil Fred.

„A vy s kým idete?“ spýtal sa Ron.

„Ja s Angelinou,“ rýchlo bez rozpakov povedal Fred.

„Čože?“ zaskočil Rona. „Ty si ju už pozval?“

„Dobrá pripomienka,“ skonštatoval Fred. Otočil sa a zavolal cez celú klubovňu: „Hej, Angelina!“

Angelina, ktorá sa pri ohni rozprávala s Aliciou Spinnetovou, pozrela naňho.

„Čo je?“

„Chceš ísť na ples so mnou??“

Angelina si Freda premerala od hlavy po päty, akoby ho hodnotila.

„Môže byť,“ súhlasila, znovu sa otočila k Alicii a s úškrnom na tvári s ňou pokračovala v rozhovore.