Harry Potter a Ohnivá čaša

„Radšej sa vráťte do školy,“ Sirius vstal. „Počúvajte ma...“ Zvlášť prísne pozrel na Harryho. „Nechcem, aby si ma potajomky chodil navštevovať, dobre? Len mi sem posielaj správy. Stále ma informuj o všetkom nezvyčajnom. Ale bez dovolenia Rokfort neopúšťaj – pre niekoho by to mohla byť vhodná príležitosť, aby ťa napadol.“

„Zatiaľ sa ma nepokúsil napadnúť nikto, okrem draka a niekoľkých hlbočníkov,“ poznamenal Harry, ale Sirius sa naňho zamračil.

„To je jedno... Bude sa mi dýchať ľahšie, keď sa už ten turnaj skončí, a to bude až v júni. A nezabudnite – medzi sebou ma volajte Smrkáč, dobre?“

Podal Harrymu prázdny obrúsok a fľašku a na rozlúčku potľapkal Hrdozobca. „Odprevadím vás na kraj dediny, možno niekde nájdem nejaké noviny.“

Než vyšli z jaskyne, Sirius sa znova premenil na veľkého čierneho psa a vyprevadil ich po skalnatom úpätí k plotu. Tu každému dovolil, aby ho pohladkal po hlave, potom sa otočil a rozbehol sa popri dedine. Harry, Ron a Hermiona sa vrátili do Rokvillu a potom zamierili do Rokfortu.

„Ktovie, či to Percy o Crouchovi všetko vie!“ uvažoval Ron už blízko hradu. „Možno mu je to jedno... zrejme by obdivoval Croucha ešte väčšmi. Áno, pre Percyho sú pravidlá sväté. Páčilo by sa mu, že ich Crouch neporušil, ani keď išlo o jeho syna.“

„Percy by nikdy nikoho z rodiny nehodil dementorom,“ prísne namietala Hermiona.

„Neviem,“ zamyslel sa Ron. „Keby bol presvedčený, že stojíme v ceste jeho kariére... Percy je veľmi ctižiadostivý, veď vieš...“

Vyšli po kamenných schodoch do vstupnej haly, kam z Veľkej siene privialo lákavé vône jedla.

„Chudák Smrkáč,“ zhlboka sa nadýchol Ron. „Musí ťa mať naozaj rád, Harry... Predstav si, že sa živí potkanmi.“

28 Šialenstvo pána Croucha

Harry, Ron a Hermiona šli v nedeľu po raňajkách do soviarne a poslali Percymu list. Spytovali sa, ako si želal Sirius, či v poslednom čase videl pána Croucha. Využili Hedvigu, lebo už dávno nemala prácu. Počkali, kým nevyletela von oknom, a pobrali sa dolu do kuchyne odovzdať Dobbymu nové ponožky.

Domáci škriatkovia ich veľmi srdečne privítali, ukláňali sa im a usilovne im pripravovali čaj. Dobby bol darčekom úplne nadšený.

„Harry Potter byť k Dobbymu priveľmi dobrý!“ pišťal a utieral si z obrovských očí slzy.

„Veď si mi tou žiabrovkou zachránil život, Dobby, naozaj.“

„Tie výborné rožteky plnené krémom už nie sú?“ obzeral sa Ron na natešených a ukláňajúcich sa domácich škriatkov.

„Veď si raňajkoval!“ pohoršovala sa Hermiona, ale v tej chvíli k nim už niesli štyria domáci škriatkovia veľký strieborný podnos plný zákuskov.

„Mali by sme niečo vziať aj pre Smrkáča,“ zašepkal Harry.

„Dobrý nápad,“ schválil Ron. „Aspoň bude mať Kvík čo robiť. Nemohli by ste nám dať trochu jedla navyše?“ požiadal domácich škriatkov, tí sa natešene uklonili a už aj sa ponáhľali niečo priniesť.

„Dobby, a kde je Winky?“ obzerala sa Hermiona.

„Winky byť tamto pri ohni, slečna,“ odvetil Dobby potichu a uši mu trochu ovisli.

„Och, prepána,“ zvolala Hermiona, keď ju zbadala.

Aj Harry pozrel k ohnisku. Winky sedela na to istom stolčeku ako minule, bola však taká špinavá, že takmer splývala so začadenými tehlami za ňou. Odev mala otrhaný a neopratý. V ruke držala fľašku ďatelinového piva, trochu sa na stoličke kymácala a uprene hľadela do ohňa. Vtom sa jej hlasno začkalo.

„Winky už teraz stiahnuť šesť fliaš denne,“ šepkal Dobby Harrymu.

„Ale veď ďatelinové pivo vôbec nie je silné,“ podotkol Harry.

Dobby nesúhlasne pokrútil hlavou. „Pre domáceho škriatka áno.“

Winky sa znovu začkalo. Škriatkovia, ktorí priniesli zákusky, odsudzujúce na ňu pozreli a vrátili sa k práci.

„Winky sa trápiť, Harry Potter,“ smutne zašepkal Dobby. „Winky chcieť ísť domov. Winky si stále myslieť, že pán Crouch byť jej pán, a nič, čo Dobby povedať, pane, ju nepresvedčiť, že teraz jej pán byť profesor Dumbledore.“

„Hej, Winky,“ Harry odrazu dostal nápad, šiel k nej a sklonil sa. „Nevieš, čo by mohol robiť pán Crouch? Prestal totiž chodiť do poroty Trojčarodejníckeho turnaja.“

Winky zažmurkala. Jej obrovské zrenice sa sústredili na Harryho. Znovu sa trochu zakolísala a potom povedala: „P – pán prestať – hik – chodiť?“

„Áno,“ potvrdil Harry. „Od prvej úlohy sme ho nevideli. V Dennom Prorokovi píšu, že je chorý.“

Winky sa zakolísala ešte väčšmi a kalným pohľadom hľadela na Harryho.

„Pán – hik – chorý?“

Spodná pera sa jej roztriasla.

„Ale nie sme si istí, či je to pravda,“ rýchlo dodala Hermiona.

„Pán potrebovať – hik – svoju Winky!“ fňukal škriatok. „Pán nevedieť – hik – starať sa o seba sám.“

„Iní ľudia si vedia porobiť domáce práce sami, Winky,“ prísne povedala Hermiona.

„Winky – hik – nerobiť pre pána Croucha – hik – iba domáce práce!“ rozhorčene pišťala Winky, nebezpečne sa kymácala a ešte väčšmi si pooblievala ďatelinovým pivom už aj tak špinavú blúzu. „Pán – hik – zveriť Winky – hik – najdôležitejšie – hik – najtajnejšie...“

„Čo?“ spýtal sa Harry.

Ale Winky prudko pokrútila hlavou a zase sa pooblievala pivom.