Harry Potter a Ohnivá čaša

„Winky uchovať – hik – pánovo tajomstvo,“ vyhlásila vzdorovité, kymácala sa a mračila sa na Harryho škúliacimi očami. „Vy - hik – byť dotieravý, pane!“

„Winky sa nesmieť takto zhovárať s Harrym Potterom!“ hrešil ju Dobby. „Harry Potter byť statočný a šľachetný a Harry Potter nebyť dotieravý!“

„On vyzvedať – hik – o súkromí a o tajomstve – hik – môjho pána - hik – a Winky byť dobrý domáci škriatok - hik – Winky mlčať – hik – aj keď ľudia vyzvedať – hik...“

Winky klesli viečka a zrazu skĺzla zo stolčeka pred kozub a začala hlasno chrápať. Prázdna pivová fľaška sa kotúľala po kamennej dlažbe. Pribehlo pol tucta znechutených domácich škriatkov. Jeden zdvihol fľašku, ostatní zakryli Winky kockovaným obrusom a okraje založili dovnútra, aby ju nebolo vidieť.

„Nám byť ľúto, že to vy vidieť, páni a slečna!“ pišťal najbližšie stojaci škriatok a tváril sa zahanbene. „My dúfať, že vy nás nesúdiť podľa Winky, páni a slečna!“

„Je nešťastná!“ rozhorčovala sa Hermiona. „Čo keby ste ju namiesto toho prikrývania radšej utešili?“

„Prosiť o odpustenie, slečna,“ znovu sa ozval domáci škriatok a hlboko sa ukláňal, „ale domáci škriatkovia nemať právo byť nešťastní, keď je práca, ktorú treba urobiť, a páni, ktorým treba slúžiť!“

„Och, prepánajána!“ zvolala Hermiona. „Teraz ma všetci dobre počúvajte! Máte rovnaké právo byť nešťastní ako čarodejníci! Máte právo na plaču a dovolenku a na poriadne oblečenie. Nemusíte robiť všetko, čo vám kážu – pozrite na Dobbyho!“

„Slečna, prosím, Dobbyho z tohoto vynechať,“ vystrašene mumlal Dobby. Z tvárí domácich škriatkov zmizli veselé úsmevy. Odrazu všetci hľadeli na Hermionu, akoby bola nebezpečný šialenec.

„My mať pre vás to jedlo!“ zapišťal škriatok pri Harryho lakti, strčil mu do rúk veľkú šunku, zo desať koláčov a ovocie. „Zbohom!“

Domáci škriatkovia obstali Harryho, Rona a Hermionu a malými rúčkami ich tlačili z kuchyne.

„Ďakujem za ponožky, Harry Potter!“ nešťastne zavolal Dobby od kozuba, kde stál pri Winky zakrytej obrusom.

„Nemohla si držať jazyk za zubami, Hermiona?“ hneval sa Ron, keď sa dvere kuchyne za nimi zabuchli. „Teraz nám už nedovolia prísť! Mohli sme z Winky vytiahnuť niečo o Crouchovi!“

„Och, ako keby vám na tom záležalo,“ hnevala sa Hermiona. „Chodíte sem iba kvôli jedlu!“

Celý deň boli všetci akísi podráždení. Harrymu nakoniec tak liezli na nervy tie ustavičné Ronove a Hermionine hádky, že sa večer vybral do soviarne s jedlom pre Siriusa sám.

Kvík bol primalý, aby odniesol celú šunku k hore sám, a tak Harry použil aj dve školské sovy. Keď za súmraku odleteli, s veľkým balíkom medzi sebou vyzerali veľmi čudne. Harry sa vykláňal z okna, prezeral si okolie školy, tmavé šumiace vrcholky Zakázaného lesa a nadúvajúce sa plachty durmstrangskej lode. Cez kúdol dymu stúpajúceho z Hagridovho komína preletel orol, mieril k hradu, obletel soviareň a zmizol z dohľadu. Dolu pred chalupou Hagrid čosi usilovne kopal. Harry bol zvedavý, čo robí – vyzeralo to, akoby kypril nový zeleninový záhon. Vtedy z beauxbatonského koča vyšla madame Maxime a zamierila k Hagridovi. Zdalo sa, že sa pokúša nadviazať s ním rozhovor. Hagrid sa oprel o rýľ, ale zdalo sa, že mu nie je veľmi do reči, lebo madam Maxime sa o chvíľku vrátila do koča.

Harrymu sa nechcelo ísť do Chrabromilskej veže a počúvať, ako Ron s Hermionou na seba vrčia, a tak sledoval Hagrida, až kým ho nepohltila tma a sovy okolo neho sa nezačali prebúdzať a vyletúvať do noci.

Do nasledujúceho rána sa Ronova a Hermionina zlá nálada vyparila a Harrymu sa uľavilo, lebo sa nevyplnili Ronove neblahé predpovede, že odteraz im za Hermionine urážky budú domáci škriatkovia na chrabromilský stôl posielať podradné jedlá. Vajcia na slanine a údenáč boli rovnako dobré ako vždy.

Keď prišla sovia pošta, Hermiona netrpezlivo pozrela hore, akoby niečo čakala.

„Percy ešte nestihol odpovedať,“ konštatoval Ron. „Veď sme Hedvigu poslali iba včera.“

„Nie, o to nejde. Predplatila som si Denného Proroka, Už nemám chuť dozvedať sa všetko od Slizolinčanov.“

„Dobrý nápad!“ pochválil ju Harry a aj on sledoval sovy. „Hej, Hermiona, myslím, že máš šťastie...“

K Hermione priletela sivá sova.

„Ale noviny nemá,“ povedala sklamane. „Je to...“

Prekvapilo ju, keď sova pristála pred jej tanierom a za ňou štyri ďalšie plamienky driemavé, jedna sova obyčajná a jedna prúžkovaná.

„Koľko si si toho objednala?“ čudoval sa Harry a zachytil Hermionin pohár, ktorý kŕdeľ sov skoro prevrhol, lebo sa tlačili a každá chcela doručiť list prvá.

„Čo to má...?“ Hermiona si vzala list od sivej sovy, otvorila ho a začala čítať. „No toto!“ vyprskla a prudko očervenela.

„Čo sa deje?“ chcel vedieť Ron.

„To je... neuveriteľné...“

Hodila list Harrymu, ten si hneď všimol, že nie je písaný rukou, ale poskladaný z písmeniek povystrihovaných z novín.

SI PODLÉ DIEUČA. HARRY POTTER SI

ZASLUHUJE NIEKOHO LEPŠHO. VRÁŤ SA, ODKIAĽ SI PRIŠLA, TY MUKELKA!