Harry Potter a Ohnivá čaša

„Á, moc si z toho nerob,“ láskavo ju upokojoval Hagrid. „Aj mne prišlo zopár takých listov, keď Skeeterka napísala o mojej mame. „Si netvor a mali by ťa zahlušiť. Tvoja mamka zabíjala nevinných ľudí a keby si mal v sebe štipku slušnosti, skočil by si do jazera.“

„Nie?!“ šokovane zvolala Hermiona.

„Ale hej,“ prikývol Hagrid a naukladal debničky s ňucháčmi k stene chalupy. „Sú to cvoci, Hermiona. Už ich ani neotváraj, jak dáke dostaneš. Nestojí ti to zato. Šmar ich rovno do ohňa.“

„Prišla si o zaujímavú hodinu,“ referoval Hermione Harry cestou do hradu. „Tie ňucháče sú celkom dobré, no nie, Ron?“

Ron sa však mračil na čokoládu. Zdalo sa, že ho niečo rozladilo.

„Čo sa stalo? Má nejakú zlú chuť alebo je pokazená?“ spytoval sa Harry.

„Nie,“ odsekol Ron. „Prečo si mi nepovedal o tom zlate?“

„O akom zlate?“ nechápal Harry.

„No o tom, čo som ti dal na Svetovom pohári v metlobale,“ povedal Ron. „O leprechaunskom zlate, predsa som ti ním zaplatil za všehľad. V čestnej lóži. Prečo si mi nepovedal, že zmizlo?“

Harry chvíľu musel rozmýšľať, kým si uvedomil, o čom Ron hovorí.

„Och...“ nakoniec si spomenul. „Neviem... ani som si nevšimol, že zmizlo. Strachoval som sa o prútik.“

Vyšli kamennými schodmi a pobrali sa do Veľkej siene na obed.

„To musí byť fajn,“ ozval sa zrazu Ron už za stolom, pričom si nakladal hovädzie so zemiakmi, „mať toľko peňazí, že si ani nevšimneš, keď ti chýba za hrsť galleónov.“

„Ja som v tú noc mal iné starosti!“ netrpezlivo sa ohradil Harry. „Predsa my všetci. Zabudol si?“

„Nevedel som, že leprechaunské zlato mizne,“ hundral Ron. „Myslel som si, že som ti to splatil. Nemal si mi dať na Vianoce ten kudleyovský klobúk.“

„Zabudni na to, dobre?“

Ron zapichol vidličku do zemiaku a gánil naň. A potom vyhlásil: „Neznášam chudobu.“

Harry s Hermionou pozreli na seba. Ani jeden nevedel, čo na to povedať.

„Je to na figu,“ pokračoval Ron a stále sa mračil na zemiak. „Vôbec sa nečudujem Fredovi s Georgeom, že sa pokúšajú zarobiť nejaké peniaze. Keby som tak mohol aj ja. Keby som tak mal ňucháča.“

„No tak aspoň vieme, čo ti máme kúpiť na budúce Vianoce,“ živo zareagovala Hermiona. Keď sa však Ron neprestal tváriť mrzuto, utešovala ho: „Ale no tak, Ron, mohlo by to byť aj horšie. Aspoňže nemáš ruky samý hnis.“ S meravými a opuchnutými prstami sa Hermione ťažko narábalo s príborom. „Ja tú Skeeterku nenávidím!“ vybuchla prudko. „Za toto sa jej odplatím, aj keby som mala umrieť!“

Hermiona dostávala výhražné listy po celý týždeň a hoci sa držala Hagridovej rady a prestala ich otvárať, niekoľko zloprajníkov jej poslalo vrešťadlá, vybuchovali pri chrabromilskom stole a na celú sieň vykrikovali urážky. Ešte aj tí, čo článok v Čarodejnici nečítali, už teraz vedeli o údajnom ľúbostnom trojuholníku Harry – Krum – Hermiona. Harry mal už po krk vysvetľovania, že s Hermionou nechodí.

„To po čase prejde,“ upokojoval ju, „jednoducho si to nebudeme všímať... Ľudí to po čase prestane baviť, zabudnú, čo o mne minule napísala...“

„Chcela by som vedieť, ako odpočúva súkromné rozhovory, keď má vstup do areálu školy zakázaný!“ nahnevane krútila hlavou Hermiona.

Po hodine obrany proti čiernej mágii sa trochu zdržala v triede, aby sa profesora Moodyho na niečo spýtala. Ostatní sa ponáhľali, lebo Moody ich podrobil takej ťažkej skúške odvracania zaklínadiel, že sa niektorí pri nej ľahko zranili. Harrymu tak silno mykalo ušami, až si ich musel cestou z triedy pridržiavať dlaňami.

„Tak – je isté, že Rita nepoužíva neviditeľný plášť!“ referovala Harrymu a Ronovi o chvíľu zadychčaná Hermiona vo vstupnej hale, kde ich dobehla, pričom odtiahla Harrymu jednu ruku z ucha, aby ju počul. „Moody tvrdí, že ju pri druhej úlohe v blízkosti porotcovského stola nevidel, ani nikde pri jazere!“

„Hermiona, má nejaký zmysel hovoriť ti, aby si to nechala tak?“ spýtal sa Ron.

„Nemá!“ tvrdohlavo odvrkla Hermiona. „Chcem vedieť, ako mohla počuť, o čom sa s Viktorom rozprávame! A ako sa dozvedela o Hagridovej mame?“

„Možno ti nasadila plošticu,“ povedal Harry.

„Plošticu?“ nechápal Ron. „To ako že by jej strčila do vlasov alebo do šiat nejakého chrobáka?“

Harry mu začal vysvetľovať, že tak volajú muklovia skryté mikrofóny a odpočúvacie zariadenie. Rona to nesmierne zaujalo, ale Hermiona ich prerušila.

„To si naozaj nikdy nemienite prečítať Dejiny Rokfortu?“

„A prečo?“ čudoval sa Ron. „Veď ty ich vieš naspamäť – keby niečo, spýtame sa ťa.“

„Všetko, čo muklovia používajú namiesto čarov – elektrina, počítače, radary a podobné veci – to na Rokforte nefunguje, lebo vzduch je tu veľmi nabitý mágiou. Nie, Rita na načúvanie využíva čary, musí byť... Keby som len prišla na to, čo to je... ó, a ak to bude ilegálne, mám ju...“

„Nemáme aj bez toho dosť starostí?“ namietal Ron. „Musíme pripravovať aj pomstu Rite Skeeterovej?“

„Ja vás o pomoc neprosím!“ nadurdila sa Hermiona. „Vybavím si to sama!“