Harry Potter a Ohnivá čaša

„Dumbledorov?“

„Presne tak.“

Crouch si ho pritiahol bližšie. Harry sa pokúsil uvoľniť si habit, ale Crouchovo zovretie bolo prisilné.

„Varuj... Dumbledora...“

„Privediem Dumbledora, ak ma pustíte,“ naliehal Harry. „Len ma pustite, pán Crouch, a idem poňho...“

„Ďakujem, Weatherby, a keď to urobíte, dal by som si šálku čaju. O chvíľu príde moja manželka so synom, dnes večer ideme s pánom a paňou Fudgeovcami na koncert.“

Crouch sa už zase plynule rozprával so stromom a zdalo sa, že nikoho nevníma, čo Harryho prekvapilo a ani si nevšimol, že Crouch ho už pustil.

„Áno, môj syn nedávno získal dvanásť VČÚ, to je veľmi uspokojivé, áno, ďakujem, áno, som naozaj hrdý. Keby ste mi mohli priniesť ten list od andorrského ministra mágie, myslím, že si nájdem chvíľku času pripraviť odpoveď...“

„Zostaň tu s ním!“ požiadal Harry Kruma. „Idem po Dumbledora. Budem tam rýchlejšie – viem, kde je jeho pracovňa.“

„Je šialený,“ pochybovačne pokrútil hlavou Krum hľadiac na Croucha, ktorý stále čosi bľabotal stromu, očividne presvedčený, že je to Percy.

„Len zostaň s ním,“ povedal Harry a vstával, ale jeho pohyb akoby vyvolal ďalšiu náhlu zmenu v Crouchovi, silno Harryho objal okolo kolien a ťahal naspäť k zemi.

„Nenechávaj... ma!“ šepkal a znovu mal oči vyvalené. „Utiekol... som... musím varovať... musím povedať... stretnúť sa... s Dumbledorom... moja chyba., všetko som zavinil... Berta... mŕtva... všetko je moja vina... môj syn... moja chyba... povedz Dumbledorovi... Harry Potter... Knieža temnôt... silnejší... Harry Potter...“

„Privediem Dumbledora, ak ma pustíte, pán Crouch!“ povedal Harry a nazlostene sa obrátil ku Krumovi. „Pomôžeš mi, prosím?“

Krum celkom vyplašený podišiel bližšie a čupol si ku Crouchovi.

„Len ho tu drž,“ kázal mu Harry a vytrhol sa pánu Crouchovi. „Vrátim sa aj s Dumbledorom.“

„Ponáhľaj sa, dobre?“ zavolal za ním Krum, keď sa Harry rozbehol do tmy k hradu. Boli sami – Bagmana, Cedrica a Fleur už nebolo vidieť. Harry letel hore kamennými schodmi, cez dubové hlavné dvere, po mramorovom schodisku na druhé poschodie.

O päť minút sa už rútil ku kamennej príšere, ktorá stála v polovici prázdnej chodby.

„Cit-citrónová zmrzlina!“ vyhŕkol zadychčane. To bolo heslo ku skrytému schodisku, ktoré viedlo k Dumbledorovej kancelárii – prinajmenšom pred dvoma rokmi to heslo platilo, ale očividne ho zmenili, lebo kamenná príšera neožila a neodskočila nabok, nehybne tam stála a zlovestne na Harryho zazerala. „Pohni sa!“ kričal Harry. „No tak!“ Lenže na Rokforte sa nikdy nič nepohlo preto, že niekto kričal, a Harry vedel, že to nemá zmysel. Obzrel sa po prázdnej chodbe. Možno je Dumbledore v zborovni. Zo všetkých síl sa rozbehol ku schodom...

„POTTER!“

Harry prudko zabrzdil a obzrel sa. Zo skrytého schodiska za kamennou príšerou sa práve vynoril Snape. Kým privolával Harryho, stena sa za ním zatvárala.

„Čo tu hľadáte, Potter?“

„Musím ísť za profesorom Dumbledorom!“ odvetil Harry, bežal naspäť a zastal pred Snapom. „Ide o pána Croucha... práve sa zjavil... je v lese... dožaduje sa...“

„Čo to trepete?“ zasipel Snape a čierne oči sa mu leskli. „O čom to hovoríte?“

„Pán Crouch!“ kričal Harry. „Z ministerstva! Je chorý alebo čo... je v lese, chce vidieť Dumbledora! Len mi povedzte heslo do...“

„Pán riaditeľ nemá kedy, Potter,“ povedal Snape a tenké pery sa mu vykrivili do nepríjemného úsmevu.

„Musím to oznámiť Dumbledorovi!“ reval Harry.

„Nepočuli ste ma, Potter?“

Harry videl, že Snape sa ohromne zabáva na tom, že Harrymu odoprel, čo od neho tak naliehavo žiada.

„Pozrite,“ nahnevane hovoril Harry. „Crouchovi sa niečo stalo... je... zbláznil sa... hovorí, že chce varovať...“

Kamenná stena za Snapom sa otvorila. Stál tam Dumbledore v dlhom zelenom habite so zvedavým výrazom na tvári. „Máte nejaký problém?“ pozrel na Harryho i na Snapa.

„Pán profesor!“ Harry predbehol Snapa, „pán Crouch je tu... je dole v lese, chce s vami hovoriť!“

Harry čakal, že mu Dumbledore bude klásť otázky, ale odľahlo mu, keď nič také neurobil.

„Veď ma,“ zavelil okamžite, rozbehol sa po chodbe za Harrym a Snapa nechali stáť vedľa kamennej príšery – tváril sa dva razy škaredšie než ona.

„Čo pán Crouch povedal, Harry?“ spytoval sa Dumbledore už na mramorovom schodisku.

„Hovoril, že vás chce varovať... povedal, že urobil niečo hrozné... spomínal svojho syna... a Bertu Jorkinsovú... a – a Voldemorta... niečo o tom, že Voldemort je zase silnejší.“

„Jasné,“ prikývol Dumbledore a vonku zrýchlil krok.

„Nespráva sa normálne,“ Harry bežal popri Dumbledorovi. „Zdá sa, že nevie, kde je. Stále rozpráva, akoby si myslel, že je pri ňom Percy Weasley, a potom sa zrazu zmení a tvrdí, že s vami musí hovoriť... nechal som ho tam s Viktorom Krumom.“

„S tým?“ prísne povedal Dumbledore a ešte väčšmi natiahol krok, takže Harry musel bežať, aby mu stačil. „Nevieš, či videl pána Croucha ešte niekto iný?“

„Nie,“ odvetil Harry. „Práve sme sa s Krumom rozprávali – pán Bagman nám oznámil, aká bude tretia úloha – my sme zaostali a potom sme videli, ako pán Crouch vychádza z lesa...“