Harry Potter a Ohnivá čaša

„Dobre – my sa nebudeme vypytovať vás, čo robíte, ak sa vy nebudete pýtať nás,“ navrhol.

V rukách držal zapečatenú obálku. Harry pozrel na ňu, ale Fred, či už náhodou, alebo úmyselne, posunul ruku tak, že meno nebolo vidieť.

„Nechceme vás teda zdržiavať,“ posmešne sa uklonil Fred ukazujúc na dvere.

Ron sa ani nepohol. „Koho vydierate?“ spýtal sa.

Úškrn z Fredovej tváre zmizol. Harry si všimol, že George najprv úkosom pozrel na Freda a potom sa usmial na Rona.

„Nebuď hlúpy, iba som žartoval,“ povedal nenútene.

„Mne sa nezdalo,“ odsekol Ron.

Fred s Georgeom si vymenili pohľady a nato Fred povedal: „Už som ti hovoril, Ron, že do toho nemáš strkať nos, ak chceš, aby ti zostal taký, aký je. I keď neviem, prečo by si to chcel...“

„Ak niekoho vydierate, týka sa to aj mňa,“ príkro namietol Ron. „George má pravdu, mohli by ste zle dopadnúť.“

„Hovoril som ti, že som žartoval,“ opakoval George. Podišiel k Fredovi, vytiahol mu list z rúk a začal ho priväzovať k nohe najbližšej sovy. „Už sa začínaš podobať na nášho staršieho brata, Ron. Len tak ďalej a bude z teba prefekt.“

„Nebude!“ rozčuľoval sa Ron.

George odniesol sovu k oknu a tá odletela. Potom sa otočil a usmial sa na Rona.

„Tak prestaň ľudí dirigovať. Ahoj.“

A obe dvojičky odišli zo soviarne. Harry, Ron a Hermiona pozreli na seba.

„Myslíte, že o tom všetkom niečo vedia?“ šepkala Hermiona. „O Crouchovi a tom ostatnom?“

„Nie,“ ubezpečoval ju Harry. „Keby to bolo až také vážne, niekomu by to iste povedali. Povedali by to Dumbledorovi.“

Na Ronovi však bolo vidieť, že je nesvoj.

„Čo je?“ spýtala sa ho Hermiona.

„Ale, ja neviem,“ začal pomaly, „neviem, či by to povedali. Sú posadnutí zarábaním peňazí, všimol som si to, v poslednom čase som s nimi bol častejšie, keď... keď... no veď vieš...“

„Keď sme sa nerozprávali,“ dokončil namiesto neho Harry. „Áno, ale vydieranie...“

„To pre ten ich nápad s predajňou zábavných čarodejníckych pomôcok. Myslel som si, že o nej hovoria iba preto, aby rozčúlili mamku, ale myslia to vážne, chcú si ju otvoriť. Už budú na Rokforte iba rok a stále opakujú, že je čas myslieť na budúcnosť, tatko im nemôže pomáhať a vraj potrebujú zlato do začiatku.“

Aj Hermiona už znervóznela.

„Áno, ale... hádam by kvôli zlatu nespravili niečo protizákonné?“

„Nie?“ Ron sa tváril pochybovačne. „Neviem, ale nikdy si z pravidiel nerobili ťažkú hlavu.“

„Dobre, lenže tu ide o zákon,“ vystrašene odvetila Hermiona. „To nie je nejaký obyčajný školský poriadok. Za vydieranie by dostali oveľa horší trest, ako je zostať po škole. Ron... možno by si to radšej mal povedať Percymu...“

„Zbláznila si sa? Percymu? Ten by asi urobil to čo Crouch a udal by ich.“ Hľadel na okno, cez ktoré vyletela Fredova a Georgeova sova a potom povedal: „Poďme na raňajky.“

„Myslíte, že je priskoro ísť za profesorom Moodym?“ spýtala sa Hermiona na točitom schodisku.

„Áno,“ odvetil Harry. „Zrejme by nás vyhodil aj s dverami, keby sme ho zobudili takto na svitaní. Myslel by si, že ho chceme napadnúť v spánku. Radšej počkajme do prestávky.“

Dejiny mágie sa ešte nikdy tak nevliekli. Harry ustavične pozeral na Ronove hodinky, lebo svoje už definitívne vyhodil, lenže tie sa posúvali tak pomaly, akoby prestali fungovať tiež. Všetci traja boli takí unavení, že by si boli najradšej položili hlavy na lavice a spali, dokonca ani Hermiona si nerobila poznámky ako zvyčajne, podopierala si hlavu a nesústredene hľadela na profesora Binnsa.

Keď nakoniec zazvonilo, ponáhľali sa po chodbách k učebni obrany proti čiernej mágii. Mali šťastie, profesor Moody z nej práve vychádzal. Vyzeral rovnako unavene ako oni. Viečko normálneho oka mu ovísalo, a tak jeho tvár pôsobila ešte nesúmernejšie než zvyčajne.

„Pán profesor!“ zavolal Harry, keď sa k nemu predierali pomedzi dav.

„Zdravím, Potter,“ zahučal Moody. Jeho čarovné okolo hľadelo na dvojicu prvákov, ktorí nervózne zrýchlili krok. Oko sa pregúlilo a sledovalo ich aj zozadu, kým nezašli za roh. Až potom znova prehovoril.

„Poďte sem.“

Odstúpil a vpustil ich do prázdnej triedy, krivkajúc za nimi, a zavrel dvere.

„Našli ste ho?“ spýtal sa Harry bez úvodu. „Pána Croucha?“

„Nie,“ odvetil Moody. Sadol si za stôl, potichu zastonal, keď si vystieral drevenú nohu, a vytiahol si príručnú fľašku.

„Použili ste mapu?“ vyzvedal sa Harry.

„Pravdaže,“ odvetil Moody a upil si z fľašky. „Vzal som si z teba príklad, Potter. Privolal som ju zo svojej pracovne do lesa. Nikde na nej nebol.“

„Takže sa predsa len odmiestnil?“ spýtal sa Ron.

„V areáli školy sa nemôžeš odmiestniť, Ron!“ oborila sa naňho Hermiona. „Sú iné spôsoby, ako mohol zmiznúť, však, pán profesor?“

Moodyho čarovné oko sa trochu zachvelo, keď spočinulo na Hermione. „Vy ste ďalšia adeptka na kariéru aurora,“ povedal jej. „Myslí vám to správne, Grangerová.“

Hermiona sa natešene začervenala.

„No nebol ani neviditeľný. Okrem toho mapa ukazuje aj neviditeľných,“ uvažoval Harry. „Musel teda opustiť areál.“

„Lenže či vlastnými silami, alebo preto, že ho niekto donútil?“ netrpezlivo poznamenala Hermiona.