Harry Potter a Ohnivá čaša

Areál školy nikdy nevyzeral vábivejšie ako teraz, keď Harry musel zostať vnútri. Nasledujúcich niekoľko dní totiž trávil všetok voľný čas buď v knižnici aj s Hermionou a Ronom, kde hľadali zaklínadlá, alebo v nejakej prázdnej triede, kam chodievali trénovať. Harry sa sústreďoval na pre neho dosiaľ nezvládnuté omračujúce zaklínadlo. Problém bol v tom, že tréning vyžadoval istú obeť od Hermiony a Rona.

„Nemohli by sme uniesť pani Norrisovú?“ navrhol Ron v pondelok cez obedňajšiu prestávku, ležiac horeznak uprostred učebne čarovania po tom, čo ho Harry po piaty raz omráčil a prebral. „Omračujme chvíľu ju. Alebo cvič s Dobbym, Harry. Stavím sa, že urobí čokoľvek, len aby ti pomohol. Niežeby som sa sťažoval...“ Neisto vstal a šúchal si chrbát, „ale už ma všetko bolí...“

„To preto, že nikdy netrafíš na vankúše,“ netrpezlivo namietala Hermiona a znovu rozložila vankúše – pomôcky pri odpudzovacom zaklínadle, ktoré Flitwick nechal v skrinke. „Skús spadnúť rovno na chrbát!“

„Keď si raz omráčená, Hermiona, nestaráš sa, kam padáš!“ hneval sa Ron. „Prečo ma nevystriedaš?“

„No, myslím, že to Harrymu už aj tak ide,“ rýchlo zahovárala. „A s odzbrojovaním sa nemusíme trápiť, to ovláda už dávno... Myslím, že večer by sme mali vyskúšať niekoľko zaklínadiel.“

Pozrela na zoznam, ktorý si urobili v knižnici.

„Toto sa mi páči – toto prekážacie zaklínadlo. Keby sa ťa chystalo niečo napadnúť, Harry, ním spomalíš útok. Začneme s tým.“

Zazvonilo. Rýchlo nastrkali vankúše do Flitwickovej skrine a vykĺzli z triedy.

„Uvidíme sa pri večeri,“ rozlúčila sa s nimi Hermiona a ponáhľala sa na aritmanciu, kým Harry s Ronom mierili do Severnej veže na veštenie. Z vysokých okien dopadali na chodbu široké pásy oslepujúceho zlatého slnečného svetla. Vonku bola obloha taká jasnomodrá, akoby ju niekto namaľoval.

„U Trelawneyovej sa asi uvaríme, ona ten oheň nikdy nezhasína,“ hundral Ron na schodoch k striebornému rebríku a padacím dverám.

Mal pravdu. V slabo osvetlenej učebni veštenia bolo teplo na zadusenie. Dym z ohniska voňal ešte prenikavejšie. Harrymu sa až zakrútila hlava a hneď zamieril k jednému zo zastretých okien. Kým profesorka Trelawneyová hľadela inam, lebo si rozmotávala šál, ktorý sa jej zachytil o lampu, kúsok ho pootvoril a sadol si do kresla tak, aby mu do tváre pofukoval slabý vánok. Bolo to veľmi príjemné.

„Moji milí,“ začala profesorka Trelawneyová, keď si sadla pred triedu do svojho veľkého kresla a všetkých si ich premeriavala čudne zväčšenými očami, „už skoro končíme s veštením z postavenia planét. Dnes však budeme mať vynikajúcu príležitosť skúmať účinky Marsu, lebo v súčasnosti sa nachádza v nanajvýš zaujímavom postavení. Keby ste, prosím, všetci hľadeli sem, ja zatiaľ stlmím svetlá...“

Mávla rukou a lampy zhasli. Jediným zdrojom svetla bol teraz oheň. Profesorka Trelawneyová sa sklonila a spod kresla vytiahla miniatúrny model slnečnej sústavy v sklenej kupole. Bola to krásna vecička – pod sklom okolo deviatich planét a ohnivého slnka len tak vo vzduchu viseli jagavé mesiace, každý presne na svojom mieste. Harry omámene hľadel na profesorku Trelawneyovú, ktorá im ukazovala zaujímavý uhol medzi postavením Marsu a Neptúna. Ťažké výpary z ohňa ho omračovali a tvár mu šteklil vánok. Počul, ako niekde za závesmi bzučí nejaký chrobák. Viečka mu začali klesať...

Na chrbte výra letel jasnou modrou oblohou k starému domu obrastenému brečtanom vysoko na úbočí kopca. Klesali čoraz nižšie, vietor mu príjemne ovieval tvár, až prileteli k tmavému rozbitému oknu na hornom poschodí a vleteli dnu. Preleteli po pochmúrnej chodbe k izbe celkom na konci... vlietli cez dvere do tmavej miestnosti so zatlčenými oknami...

Harry zoskočil z výra a hľadel, ako vták zaletel ku kreslu otočenému k nemu chrbtom. Na zemi pri kresle ležali dve tmavé telá – obe sa hýbali.

Jedno patrilo obrovskému hadovi... druhé človeku – nízkemu plešivejúcemu mužovi s vodnatými očami a špicatým nosom – chripel a vzlykal na predložke pred kozubom...

„Máš šťastie, Červochvost,“ ozval sa chladný tenký hlas z hĺbky kresla, na ktorom pristál výr. „Máš naozaj veľké šťastie. Tvoja hlúpa chyba všetko nepokazila. Je mŕtvy.“

„Pane môj!“ zjojkol muž na zemi. „Môj pane, ja... taký som rád... a tak ma to mrzí...“

„Nagini,“ pokračoval chladný hlas, „ty máš zase smolu. Predsa len nezožerieš Červochvosta... ale to nič... nič to... ešte je tu Harry Potter...“

Had zasyčal. Harry videl, ako sa mu trasie jazyk.

„No tak, Červochvost,“ oslovil muža chladný hlas, „možno by som ti mal ešte raz pripomenúť, že ďalšiu chybu ti už neodpustím...“

„Pane môj, nie... prosím!“

Spoza kresla sa vynoril konček prútika. Mieril na Červochvosta.

„Crucio!“ zvolal chladný hlas.

Červochvost vykríkol a kričal, akoby mu niekto pálil všetky nervy v tele, a ten krik naplnil Harryho uši, jazva na čele ho prenikavo rozbolela, aj on kričal... Voldemort ho začuje, dozvie sa, že je tam...

„Harry! Harry!“