Harry Potter a Ohnivá čaša

Pri Dumbledorovom stole stál Kornelius Fudge vo svojom zvyčajnom pásikavom plášti a v ruke držal citrónovozelený klobúk.

„Harry!“ zvolal dobrosrdečne a podišiel k nemu. „Ako sa máš?“

„Dobre,“ zaklamal Harry.

„Práve sme sa zhovárali o tom večere, keď sa pán Crouch zjavil v areáli školy,“ povedal Fudge. „To ty si ho našiel, však?“

„Áno,“ prikývol hneď Harry. Mal pocit, že nemá zmysel tváriť sa, akoby nepočul, o čom sa rozprávali, a tak dodal:

„Ale madam Maxime som nikde nevidel, a tá by sa veru ťažko mohla skryť.“

Dumbledore sa za Fudgeovým chrbtom na Harryho usmial a oči mu zaiskrili.

„Nuž, áno,“ Fudge sa tváril rozpačito, „práve sa chystáme na krátku prechádzku po areáli školy, Harry, keby si nás ospravedlnil... možno by si sa mal zatiaľ vrátiť do triedy...“

„Chcel som sa s vami rozprávať, pán profesor,“ Harry rýchlo pozrel na Dumbledora, ktorý si ho skúmavo premeral.

„Počkaj na mňa tu, Harry,“ povedal. „Naša prehliadka okolia nepotrvá dlho.“

Mlčky prešli popri ňom a zavreli dvere. Po chvíli Harry počul, ako dolu na chodbe tíchne klopkanie Moodyho drevenej nohy. Rozhliadol sa.

„Zdravím ťa, Félix!“

Na zlatom bidielku pri dverách sedel Félix – fénix profesora Dumbledora. Bol veľký ako labuť, s veľkolepým šarlátovo-zlatým perím, zašuchotal dlhým chvostom a dobrosrdečne na Harryho zažmurkal.

Harry si sadol na stoličku pred Dumbledorov stôl. Chvíľu tam sedel a sledoval starých riaditeľov a riaditeľky, ako driemu vo svojich obrazoch, rozmýšľal o tom, čo práve počul, a prstami si prechádzal po jazve. Medzitým ho prestala bolieť.

V Dumbledorovej pracovni sa cítil pokojnejšie, najmä keď vedel, že onedlho mu porozpráva o sne. Pozrel na stenu za stolom. Na polici tam ležal zaplátaný ošúchaný triediaci klobúk. Vedľa neho v sklenej truhlici honosný strieborný meč s rukoväťou vysádzanou veľkými rubínmi, ktorý Harry tiež poznal – práve ten v druhom ročníku vytiahol z triediaceho klobúka. Meč kedysi patril Richardovi Chrabromilovi, zakladateľovi Harryho fakulty. Harry hľadel naň a spomínal, ako mu prišiel na pomoc, keď už považoval všetky nádeje za stratené, a vtedy si všimol, ako sa na sklenom vrchnáku truhlice odráža a tancuje akési striebristé svetlo. Obzrel sa, odkiaľ to svetlo vychádza, a videl, že cez pootvorené dvierka čiernej skrinky preniká jasný striebristobiely lúč. Harry chvíľu váhal, pozrel na Félixa, potom vstal, podišiel ku skrinke a otvoril ju.

V skrinke uvidel plytkú kamennú misu s čudnými ornamentmi vytesanými okolo okraja – boli to staroveké magické znaky, ktoré Harry nepoznal. Striebristé svetlo vychádzalo z misy – nič podobné Harry v živote nevidel. Nerozoznal, či obsah misy tvorí tekutina alebo plyn. Bolo to jasné, striebristobiele a neprestajne sa to hýbalo – povrch sa vlnil ako hladina vody vo vetre a potom ako oblaky, keď sa trhajú a valia. Vyzeralo to ako tekuté svetlo, či ako zhmotnený vietor – Harry to nevedel opísať.

Chcel sa toho dotknúť, zistiť, aké to je, ale takmer štvorročné skúsenosti so svetom mágie ho varovali, že strkať ruku do misy plnej neznámej hmoty je hlúposť. Preto si z habitu vytiahol prútik, nervózne sa obzrel po kancelárii, znovu pozrel na obsah misy a štuchol doň.

Povrch striebristej látky v mise sa začal veľmi rýchlo krútiť.

Harry sa naklonil bližšie a strčil hlavu do skrinky. Striebristá hmota bola zrazu priehľadná, vyzerala ako sklo. Harry pozrel do nej a čakal, že uvidí kamenné dno misy – lenže namiesto neho videl pod hladinou záhadnej hmoty obrovskú miestnosť, ako keby do nej hľadel cez nejaké okrúhle okno v strope.

Miestnosť bola tlmene osvetlená. Harry si pomyslel, že vyzerá, akoby bola niekde pod zemou, lebo okná nikde nevidel, osvetľovali ju rovnako ako Rokfortský hrad iba fakle v držiakoch. Harry sklonil hlavu tak, že mal nos iba pár centimetrov od sklovitej hmoty, a videl, že popri stenách miestnosti v radoch lavíc, ktoré stúpali dohora ako na štadióne, sedia čarodejnice a čarodejníci. Uprostred miestnosti stála prázdna stolička. Pri pohľade na ňu sa Harryho zmocnil akýsi zlovestný pocit. Na bočniciach stoličky boli reťaze, akoby tých, čo si na ňu sadnú, zvyčajne pripútali.

Kde je to? Toto rozhodne nie je v Rokforte, tu v hrade nikdy takú miestnosť nevidel. Navyše, ľudia v záhadnej miestnosti na dne misy boli dospelí a Harry vedel, že v Rokforte ani zďaleka nie je toľko učiteľov. Zdalo sa, akoby na niečo čakali, hoci videl iba temená ich hláv, pretože všetky tváre boli obrátené jedným smerom a nikto sa s nikým nerozprával.

Misa bola okrúhla, ale miestnosť, ktorú Harry sledoval, štvorcová, a tak nedovidel, čo sa deje v kútoch. Naklonil sa ešte nižšie, vykrúcal krk, usiloval sa ta nazrieť...

Konček nosa sa mu dotkol čudnej hmoty, do ktorej hľadel.

Dumbledorova pracovňa sa zrazu silno mykla a Harryho to vrhlo dolu hlavou do hmoty v mise...

Nenarazil však čelom do kamenného dna. Padal cez čosi ľadovochladné a čierne, akoby ho vtiahol nejaký tmavý vír.