Harry Potter a Ohnivá čaša

„...nikdy nepoznali mená všetkých svojich druhov... Iba on sám presne vedel, kto všetko k nemu patrí...“

„Čo bol múdry ťah, pravda? Zabránil, aby niekto ako ty, Karkarov, zradil všetkých,“ zahundral Moody.

„A predsa tvrdíte, že o nejakých ľuďoch viete,“ povedal pán Crouch.

„Áno,“ vyhŕkol Karkarov. „A ak dovolíte, boli to dôležití stúpenci. Ľudia, ktorých som na vlastné oči videl plniť jeho príkazy. Odovzdávam vám túto informáciu na znak toho, že sa ho plne zriekam, a trápia ma výčitky také hlboké, že sotva...“

„Tie mená!“ prudko ho prerušil pán Crouch. Karkarov sa zhlboka nadýchol.

„Bol to Antonín Dolohov,“ povedal. „Ja... som ho videl mučiť mnohých muklov a... tých, čo nepodporovali Knieža temnôt.“

„A pomáhal si mu pritom,“ zahundral Moody.

„Dolohova sme už zadržali,“ povedal Crouch. „Chytili ho krátko po vás.“

„Naozaj?“ vyvalil oči Karkarov. „To... to ma teší!“

Nebolo to však na ňom vidieť. Harry mal pocit, že tá správa ho zaskočila. Jedno z jeho mien bolo bezcenné.

„Ešte nejaké?“ chladne sa spýtal Crouch.

„Áno... potom Rosier,“ rýchlo vyhŕkol Karkarov. „Evan Rosier.“

„Rosier je mŕtvy,“ konštatoval Crouch. „Aj toho chytili krátko po vás. Nechcel sa vzdať dobrovoľne, nuž ho zabili v boji.“

„A vzal si pritom aj kúsok zo mňa,“ zašepkal Moody napravo od Harryho. Harry naňho pozrel ešte raz a videl, ako Dumbledorovi ukazuje chýbajúci kus nosa.

„Rosier si iné ani nezaslúžil!“ zvolal Karkarov a na hlase mu bolo jasne poznať paniku. Harry videl, ako sa začína obávať, že ani jedna z jeho informácií nebude mať pre ministerstvo cenu. Karkarovov mútny pohľad zaletel k dverám v kúte, za ktorými nepochybne čakali dementori.

„Máte ešte nejaké ďalšie meno?“ vyzval ho Crouch.

„Áno! Travers – ten pomáhal pri vražde McKinnonovcov! Mulciber – ten sa špecializoval na Imperius a donútil nespočetné množstvá ľudí konať hrozné činy! Rookwood bol špión a odovzdával Tomu-Koho-Netreba-Menovať užitočné informácie priamo z Ministerstva mágie!“

Harry videl, že tentoraz Karkarov trafil. Diváci si medzi sebou šepkali.

„Rookwood?“ zopakoval Crouch, kývol čarodejnici pred sebou a tá začala čmárať na pergamen. „Augustus Rookwood z Oddelenia záhad?“

„Presne ten,“ potvrdil Karkarov dychtivo. „Domnievam sa, že využíval sieť dobre rozmiestnených čarodejníkov na ministerstve aj mimo neho na zhromažďovanie informácií...“

„Ale Traversa a Mulcibera máme,“ povedal Crouch. „Dobre, Karkarov, ak je to všetko, kým rozhodneme, vrátite sa do Azkabanu...“

„Ešte nie!“ zúfalo vykríkol Karkarov. „Počkajte, prosím, viem ešte!“

Harry vo svetle fakieľ videl, ako sa potí a jeho bledá pokožka silne kontrastuje s čiernymi vlasmi a bradou.

„Snape!“ vykríkol. „Severus Snape!“

„Snapa toto zhromaždenie zbavilo obvinenia,“ pohŕdavo odfrkol Crouch. „Zaručil sa zaňho Albus Dumbledore.“

„Nie!“ vykríkol Karkarov a napínal sa v reťaziach. „Ubezpečujem vás! Severus Snape je smrťožrút!“

Dumbledore vstal.

„V tejto záležitosti som už predložil dôkazy,“ povedal pokojne. „Severus Snape bol naozaj smrťožrút. Ale pridal sa na našu stranu pred pádom lorda Voldemorta a stal sa naším špiónom, čím sa vystavil veľkému riziku. Nie je teraz o nič väčšmi smrťožrútom ako ja.“

Harry sa rýchlo otočil k Divookému Moodymu. Ten sa za Dumbledorovým chrbtom tváril nanajvýš pochybovačne.

„Dobre, Karkarov,“ chladne ukončil vyšetrovanie Crouch, „pomohli ste nám. Preskúmam váš prípad. A medzitým sa vrátite do Azkabanu...“

Hlas pána Croucha slabol. Harry sa obzrel okolo seba – podzemná miestnosť sa rozplývala, akoby bola z dymu, všetko bledlo, videl iba vlastné telo – všade okolo vírila tma...

A potom sa podzemná sála zjavila znovu. Harry sedel na inom mieste, stále na najvyššej lavici, ale teraz vľavo od pána Croucha. Atmosféra bola celkom iná – uvoľnená, dokonca veselá. Čarodejníci a čarodejnice sa rozprávali, skoro ako na nejakom športovom podujatí. Harry si všimol ženu v jednom zo stredných radov oproti. Mala krátke plavé vlasy, cyklámenový habit a cumľala konček ostrozeleného brka. Nepochybne to bola Rita Skeeterová v mladšom veku. Harry sa rozhliadal. Dumbledore znova sedel vedľa neho, teraz v inom habite. Pán Crouch vyzeral unavenejšie a na vyziabnutej tvári mal akýsi krutý výraz... Harry chápal. Bola to iná spomienka, iný deň, iný proces.

Dvere v kúte sa otvorili a vošiel Ludo Bagman.

Nebol to však povädnutý Ludo Bagman, ale Ludo Bagman zjavne na vrchole metlobalovej kariéry. Nos ešte nemal zlomený, bol vysoký, štíhly a svalnatý. Zdalo sa, že je nervózny, keď si sadol na stoličku s reťazami, no tie ho nespútali tak ako Karkarova, ale možno mu to dodalo odvahu, lebo sa rozhliadol po divákoch, niekoľkým zakýval a podarilo sa mu aj trochu sa usmiať.

„Ludo Bagman, predviedli vás pred Radu pre čarodejnícke právo, aby ste vypovedali v súvislosti s obvineniami týkajúcimi sa činnosti smrťožrútov,“ povedal pán Crouch. „Vypočuli sme si výpovede proti vám a máme dospieť k rozhodnutiu. Chcete niečo dodať k vášmu svedectvu predtým, než vynesieme rozsudok?“

Harry neveril vlastným ušiam. Ludo Bagman a smrťožrút?!