Harry Potter a Ohnivá čaša

Striebristé svetlo z mysľomisy osvetľovalo Dumbledorovu tvár a Harry si odrazu pomyslel, aký je veľmi starý. Vedel, pravdaže, že Dumbledore starne, ale nikdy o ňom neuvažoval ako o starom človeku.

„No tak, Harry. Predtým, než si sa ponoril do mojich myšlienok, chcel si mi niečo povedať,“ potichu mu pripomenul riaditeľ.

„Áno. Pán profesor... bol som práve na hodine veštenia a – eh... no zaspal som.“

Zaváhal, mysliac si, že teraz príde výčitka, ale Dumbledore iba poznamenal: „To je celkom pochopiteľné. Pokračuj.“

„No a mal som sen,“ začal Harry. „Snívalo sa mi o lordovi Voldemortovi. Mučil Červochvosta... viete, kto je Červochvost...“

„Áno, viem,“ ihneď prikývol Dumbledore. „Pokračuj, prosím.“

„Voldemortovi prišiel list. Povedal niečo v tom zmysle, že Červochvostova chyba bola napravená. A že niekto je mŕtvy. A potom povedal, že nehodí Červochvosta hadovi – vedľa jeho kresla ležal had. Vraj mu dá namiesto neho zožrať mňa. Potom na Červochvosta uvalil Cruciatus – a mňa rozbolela jazva,“ dokončil Harry. „Tak veľmi ma bolela, až ma to zobudilo.“

Dumbledore naňho iba hľadel.

„Eh... no a to je všetko,“ uzavrel Harry.

„Aha,“ potichu povedal Dumbledore. „Chápem. Bolela ťa tento rok jazva aj niekedy inokedy, okrem toho, keď si sa na bolesť zobudil v lete?“

„Nie, ja... ako ste sa dozvedeli, že som sa v lete zobudil na bolesť?“ žasol Harry.

„Sirius si nedopisuje iba s tebou,“ vysvetlil mu Dumbledore. „Odkedy vlani odišiel z Rokfortu, som s ním stále v kontakte. To ja som mu odporučil jaskyňu na svahu hory ako najbezpečnejšie miesto na úkryt.“

Dumbledore vstal a začal sa za stolom prechádzať. Občas si k spánku priložil prútik, vytiahol ďalšiu ligotavú striebristú myšlienku a pridal ju do mysľomisy. Myšlienky v nej sa rozkrútili tak rýchlo, že Harry nerozoznal nič. Bola to iba zmes farieb.

„Pán profesor?“ ozval sa po chvíli.

Dumbledore sa prestal prechádzať a pozrel na Harryho.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal potichu. Znova si sadol za stôl.

„Viete... viete, prečo ma tá jazva bolí?“

Dumbledore chvíľu veľmi uprene hľadel na Harryho a potom odpovedal: „Mám jednu teóriu, nič viac – som presvedčený, že jazva ťa bolí vtedy, keď je lord Voldemort nablízku a keď pociťuje mimoriadne silnú nenávisť.“

„Ale... prečo?“

„Pretože vás dvoch spája kliatba, ktorá zlyhala,“ odvetil Dumbledore. „To nie je obyčajná jazva.“

„Takže vy si myslíte... ten sen... stalo sa to naozaj?“

„Je to možné,“ odvetil Dumbledore. „Povedal by som pravdepodobné. Harry, videl si Voldemorta?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Harry. „Iba chrbát jeho kresla. Ale veď aj tak by nebolo čo vidieť, či áno? Veď nemá telo. Alebo má? Vlastne... ako inak by mohol držať prútik?“ pomaly nahlas uvažoval Harry.

„Veru, ako?“ hundral si Dumbledore. „Ako vlastne?“

Ani Dumbledore, ani Harry chvíľu nevraveli nič. Dumbledore hľadel na druhú stranu miestnosti, občas si konček prútika priložil k spánku a pridal do kypiacej hmoty v mysľomise ďalšiu lesklú striebristú myšlienku.

„Pán profesor,“ ozval sa Harry napokon, „myslíte, že naozaj naberá silu?“

„Voldemort?“ Dumbledore ponad mysľomisu pozrel na Harryho. Bol to jeho typický prenikavý pohľad, akým naňho občas hľadel a pri ktorom mal Harry vždy pocit, akoby videl priamo cez neho, tak ako to nedokáže ani Moodyho čarovné oko. „Opäť ti môžem povedať iba svoje domnienky, Harry.“

Dumbledore si znova vzdychol a vyzeral starší a unavenejší. Takého ho Harry ešte nevidel.

„Roky Voldemortovho nástupu k moci sa vyznačovali zmiznutiami. Teraz bez stopy zmizla Berta Jorkinsová na mieste, kde sa Voldemort v poslednej dobe určite nachádzal. Zmizol aj pán Crouch... práve tu v tomto areáli. A je tu aj tretie zmiznutie, ktoré, to musím, žiaľ, priznať, ministerstvo nepovažuje za dôležité, pretože je to mukel. Volal sa Frank Bryce a býval v dedine, kde kedysi vyrástol Voldemortov otec. Nevideli ho od vlaňajšieho augusta. Vieš, na rozdiel od väčšiny svojich priateľov z ministerstva čítam muklovské noviny.“

Dumbledore pozrel na Harryho veľmi vážne.

„Zdá sa, že tieto zmiznutia navzájom súvisia. Ministerstvo s tým nesúhlasí – ako si mohol počuť, keď si čakal pred mojou pracovnou.“

Harry prikývol. Znovu zavládlo ticho a Dumbledore si občas vyťahoval myšlienky. Harry mal pocit, že by už mal ísť, ale zvedavosť ho zdržiavala.

„Pán profesor?“ ozval sa znova.

„Áno, Harry?“

„Eh... mohol by som sa vás ešte spýtať... na ten súd v tej vašej... v tej mysľomise?“

„Mohol,“ namáhavo odvetil Dumbledore. „Bol som tam veľa ráz, ale niektoré procesy sa mi stále vybavujú jasnejšie ako ostatné... najmä teraz.“

„Viete... ten proces s Crouchovým synom. Týkalo sa to Nevillových rodičov?“

Dumbledore prísne pozrel na Harryho. „Neville ti nikdy nepovedal, prečo ho vychováva stará mama?“

Harry pokrútil hlavou a pritom sa sám čudoval ako to, že sa Nevilla na to nikdy nespýtal, hoci ho pozná takmer štyri roky.