Harry Potter a Ohnivá čaša

„Nie! Mama, nie! Ja som to neurobil! Neurobil som to! Nevedel som! Neposielajte ma tam! Prosím ťa, nedovoľ mu to!“

Do miestnosti sa kĺzavým krokom vracali dementori. Traja chlapcovi spoločníci ticho vstali zo stoličiek. Žena s ovisnutými viečkami pozrela na Croucha a zvolala: „Knieža temnôt povstane znova, Crouch! Len nás hoď do Azkabanu, my počkáme! On vstane znova, príde po nás a odmení nás nado všetkých svojich prívržencov! Iba my sme boli verní! Iba my sme sa ho usilovali nájsť!“

No chlapec sa pokúšal brániť dementorom, hoci Harry videl, že ich moc zmrazujúca človeku vnútro a vyciciavajúca dušu začína naňho pôsobiť. Diváci sa uškľabovali, a keď žena vyšla zo siene a chlapec sa neprestával brániť, niektorí stáli.

„Som tvoj syn!“ vykrikoval na pána Croucha. „Som tvoj syn!“

„Ty nie si môj syn!“ skríkol naňho pán Crouch a oči mu zrazu vystúpili z jamôk. „Ja nemám syna!“

Krehká čarodejnica vedľa neho zhíkla a klesla na sedadlo. Zamdlela. Crouch si to zrejme nevšimol.

„Odveďte ich!“ zreval na dementorov a z úst mu prskali sliny. „Odveďte ich a nech tam zhnijú!“

„Otec! Otec! Ja som to nebol! Ja nie! Nie! Otec, prosím!“

„Myslím, Harry, že je čas vrátiť sa do mojej pracovne,“ ozval sa tichý hlas Harrymu pri uchu.

Harry sa zľakol a obzrel sa. Potom pozrel na druhú stranu vedľa seba.

Napravo od neho sedel Albus Dumbledore a hľadel, ako Crouchovho syna dementori vlečú preč – a vľavo bol tiež Albus Dumbledore – ten však hľadel priamo naňho.

„Poď,“ povedal ten vľavo a chytil Harryho za lakeť. Harry cítil, ako stúpa nahor, miestnosť okolo neho sa rozplynula, na chvíľu bolo všetko čierne a potom mal pocit, akoby urobil spomalené salto a odrazu dopadol na nohy do oslepujúceho svetla v Dumbledorovej slnkom zaliatej pracovni. Kamenná misa sa leskla v skrinke pred ním a vedľa neho stál Albus Dumbledore.

„Pán profesor,“ vyhŕkol Harry, „viem, že som nemal... nechcel som... dvere skrinky boli pootvorené a...“

„Celkom to chápem,“ usmial sa Dumbledore. Zobral misu, odniesol ju na stôl a sadol si do kresla pred ňu. Kývol Harrymu, aby sa posadil oproti nemu.

Harry poslúchol a hľadel na kamennú misu. Jej obsah bol striebristobiely ako predtým, víril a vlnil sa pod jeho pohľadom.

„Čo je to?“ spýtal sa Harry neisto.

„Toto? Volá sa to mysľomisa,“ odvetil Dumbledore. „Niekedy mám pocit, a určite ho poznáš aj ty, že jednoducho mám hlavu až preplnenú priveľkým množstvom myšlienok a spomienok.“

„Ehm,“ Harry po pravde nevedel povedať, či mal niekedy taký pocit.

„Vtedy používam mysľomisu,“ Dumbledore ukázal na kamennú misu. „Človek jednoducho vyhodí nadbytočné myšlienky z hlavy, vleje ich do misy a vo voľnom čase ich skúma. Takto sú v nich zjavnejšie podoby a súvislosti.“

„Chcete povedať... toto sú vaše myšlienky?“ Harry hľadel na víriacu hmotu v mise.

„Presne tak,“ odvetil Dumbledore. „Ukážem ti.“ Dumbledore vytiahol z habitu prútik a jeho konček si priložil k strieborným vlasom pri spánku. Keď prútik odtiahol, zdalo sa, akoby sa vlasy k nemu prilepili – ale vtedy si Harry všimol, že je to v skutočnosti ligotavý prúžok tej istej hmoty, aká bola v mysľomise. Dumbledore pridával do misy čerstvé myšlienky a Harry prekvapene videl, ako na hladine pláva jeho vlastná tvár. Dumbledore oboma dlhými rukami misu chytil a zakrúžil ňou, ako keď zlatokopovia preosievajú piesok a hľadajú kúsky zlata, a Harry videl, že sa jeho tvár plynule zmenila na Snapovu. Snape otvoril ústa, hovoril akoby k stropu a jeho hlas sa slabo ozýval.

„Vracia sa to... aj u Karkarova... silnejšie a jasnejšie než kedykoľvek predtým...“

„Súvislosť, na ktorú by som prišiel aj bez pomoci,“ vzdychol si Dumbledore, „ale to nič.“ Ponad polmesiačikovité okuliare pozrel na Harryho, ktorý zízal na Snapovu tvár krútiacu sa v mise. „Práve som pracoval s mysľomisou, keď prišiel pán Fudge, a narýchlo som ju odložil. Zrejme som dvierka skrinky dobre nezavrel. Prirodzene, že upútala tvoju pozornosť.“

„Prepáčte,“ zamumlal Harry.

Dumbledore pokrútil hlavou. „Zvedavosť nie je hriech,“ povedal. „Ale popri zvedavosti by sme nemali zabúdať na opatrnosť. Tak veru...“

Trochu sa zamračil a pichol konček prútika do myšlienok v mise. Okamžite sa z nich vynorilo asi šestnásťročné bucľaté zamračené dievča. Pomaly sa začalo otáčať, ale nohy mu zostávali v mise a Harryho ani profesora Dumbledora si vôbec nevšímalo. Keď dievčina prehovorila, jej hlas sa ozýval rovnako ako Snapov, akoby vychádzal z hĺbky misy. „On si na mňa dovolil použiť zaklínadlo, pán profesor, ale ja som si ho iba doberala. Povedala som len, že som ho videla, ako sa minulý štvrtok bozkával za skleníkom s Florence...“

„Ale, Berta,“ smutne prehovoril Dumbledore a hľadel na teraz mlčky sa otáčajúce dievča, „prečo si ho vlastne sledovala?“

„Berta?“ zašepkal Harry a hľadel na ňu. „Je to... bola to Berta Jorkinsová?“

„Áno,“ prikývol Dumbledore a znova štuchol do myšlienok v mise, Berta sa vnorila do nich a opäť boli striebristé a nepriehľadné. „To bola Berta, akú som si pamätal zo školy.“