Harry Potter a Ohnivá čaša

Odrazu sa Harry ocitol na lavici, ktorá sa týčila nad ostatnými. Pozrel hore na vysoký kamenný strop a čakal, že uvidí okrúhle okno, cez ktoré práve hľadel, ale nebolo tam nič iba tmavý celistvý kameň.

Namáhavo a rýchlo dýchajúc sa obzeral okolo seba. Nikto z čarodejníkov a čarodejníc v sále (a bolo ich najmenej dvesto) naňho nehľadel. Zdalo sa, že si štrnásťročného chlapca, ktorý medzi nich práve spadol zo stropu, nikto nevšimol. Harry sa otočil k čarodejníkovi vedľa seba a nahlas prekvapene vykríkol, až sa to v tichej miestnosti ozývalo.

Sedel priamo vedľa Albusa Dumbledora.

„Pán profesor!“ oslovil ho Harry akýmsi priškrteným šeptom. „Prepáčte... nechcel som... iba som hľadel do misy vo vašej pracovni... ja... kde som to?“

No Dumbledore sa ani nepohol, ani neprehovoril. Úplne Harryho ignoroval. Tak ako ostatní čarodejníci v laviciach hľadel do vzdialeného kúta miestnosti, kde boli dvere.

Harry v pomykove pozrel na Dumbledora, potom na mlčiacich divákov a znovu na Dumbledora. A vtedy mu svitlo...

Už sa raz ocitol v podobnej situácii, keď ho nikto nevidel ani nepočul. Vtedy spadol do stránky začarovaného denníka, rovno do pamäti iného človeka... a ak sa nemýli, niečo podobné sa stalo aj teraz...

Harry zdvihol pravú ruku, chvíľu váhal a potom silno zamával Dumbledorovi pred očami. Dumbledore ani nežmurkol, ani sa neobzrel, ba vôbec sa nepohol. A Harrymu to bolo jasné. Dumbledore by ho neignoroval. Ocitol sa v jeho spomienkach a toto nie je dnešný Dumbledore. Ale kde to je? Na čo čakajú všetci títo čarodejníci?

Harry sa obzrel okolo seba pozornejšie. Miestnosť, tak ako predpokladal, keď na ňu hľadel zhora, bola celkom určite pod zemou – pomyslel si, že je to skôr nejaká podzemná súdna sieň. Sála bola pochmúrna a odpudzujúca, na stenách neviseli nijaké obrazy, nijaké ozdoby, lemovali ich iba stupňovité rady lavíc rozmiestnené tak, aby všetci dobre videli na stoličku s reťazami.

Kým Harry stihol zistiť, čo je to za miesto, počul kroky. Dvere v kúte podzemnej miestnosti sa otvorili a vošli traja ľudia – či vlastne jeden človek medzi dvoma dementormi.

Harry pocítil v sebe chlad. Dementori – vysoké tvory v kapucniach so skrytými tvárami – pomaly kĺzavým krokom vchádzali do stredu miestnosti a svojimi mŕtvymi hnilobnými rukami držali muža z oboch strán. Muž medzi nimi vyzeral, akoby mal už-už zamdlieť a Harry sa mu ani nečudoval. Vedel, že v pamäti niekoho iného naňho dementori nemajú dosah, ale až pridobre si pamätal, akú majú moc. Diváci sa s odporom trochu stiahli, keď dementori usadili toho človeka na stoličku a vyšli z miestnosti. Dvere sa za nimi zavreli.

Harry pozrel na muža a zistil, že je to Karkarov.

Na rozdiel od Dumbledora Karkarov vyzeral oveľa mladší, vlasy a koziu briadku mal čierne. Nemal na sebe svoj hladký elegantný kožuch, ale tenký otrhaný habit a triasol sa. Keď Harry naňho hľadel, zlaté reťaze sa odrazu zaligotali, plazili sa po Karkarovových ramenách a priväzovali ho k stoličke.

„Igor Karkarov,“ ozval sa odmeraný hlas vľavo od Harryho. Harry sa obzrel – na prostriedku lavice vedľa neho stál pán Crouch. Vlasy mal tmavé, tvár oveľa menej vráskavú, vyzeral zdravo a čulo. „Priviedli vás z Azkabanu, aby ste predložili dôkazy Ministerstvu mágie. Odkázali ste nám, že máte pre nás dôležité informácie.“

Karkarov sa vystrel, ako mu putá dovoľovali.

„Mám, pane,“ odvetil a hoci jeho hlas znel vystrašene, Harry v ňom aj tak postrehol známy úlisný tón. „Chcel by som byť ministerstvu na úžitok. Chcel by som pomôcť. Viem... viem, že ministerstvo sa usiluje pozatýkať aj posledných stúpencov Kniežaťa temnôt. Som ochotný pomôcť akýmkoľvek spôsobom...“

Na laviciach to zašumelo. Niektorí čarodejníci a čarodejnice si Karkarova premeriavali so záujmom, iní s badateľnou nedôverou. Potom Harry celkom jasne počul, ako nejaký známy dunivý hlas vedľa Dumbledora zavrčal: „Špina.“

Harry sa naklonil, aby videl poza Dumbledora. Sedel tam Divooký Moody – ibaže vyzeral celkom ináč. Nemal veľké čarovné oko, ale dve obyčajné. Obe hľadeli dolu na Karkarova a obe boli znechutene prižmúrené.

„Crouch ho pustí,“ potichu šepol Moody Dumbledorovi. „Dohodol sa s ním. Trvalo mi šesť mesiacov, kým som ho vysliedil, a Crouch ho pustí, ak prezradí dosť mien. Ja vravím – vypočujme si jeho informácie a hoďme ho naspäť dementorom.“

Dumbledore nesúhlasne odfrkol a zmraštil svoj dlhý krivý nos.

„Ach, zabudol som... nemáte rád dementorov, však, Albus?“ zatrpknute sa usmial Moody.

„Nie,“ pokojne odvetil Dumbledore, „veru nie. Už dlho mám pocit, že ministerstvo spravilo chybu, keď sa spojilo s takými tvormi.“

„Ale pre takúto špinu...“ potichu odvetil Moody.

„Hovoríte, že nám prezradíte mená, Karkarov,“ pokračoval Crouch. „Počúvame.“

„Musíte chápať,“ rýchlo odpovedal Karkarov, „že Ten-Koho-Netreba-Menovať vždy konal v najväčšej tajnosti... Chcel, aby sme my – vlastne aby jeho stúpenci -a ja teraz veľmi hlboko ľutujem, že som sa niekedy medzi nich rátal...“

„Pokračuj,“ pohŕdavo sa zaškľabil Moody.