Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry otvoril oči. Ležal na zemi v triede profesorky Trelawneyovej s rukami na tvári. Jazva ho stále tak veľmi pálila, až mal v očiach slzy. Bolesť bola skutočná. Celá trieda stála okolo neho, Ron kľačal pri ňom a tváril sa vyľakane.

„Si v poriadku?“ spytoval sa.

„Pravdaže nie je!“ zvolala profesorka Trelawneyová vzrušene. Jej veľké oči zblízka hľadeli na Harryho. „Čo to bolo, Potter? Zlá predtucha? Zjavenie? Čo ste videli?“

„Nič,“ klamal Harry. Sadol si. Cítil, že sa trasie. Nemohol sa tomu ubrániť a obzrel sa do tmy za sebou -Voldemortov hlas znel tak blízko...

„Držali ste si jazvu!“ hovorila profesorka Trelawneyová. „Váľali ste sa po podlahe a držali ste si jazvu! No tak, Potter, ja mám s takýmito vecami skúsenosti!“

Harry pozrel na ňu.

„Musím ísť do nemocničného krídla,“ povedal. „Veľmi ma bolí hlava.“

„Milý môj, nepochybne vás vyburcovali mimoriadne jasnovidecké vibrácie v mojej triede!“ vyhlásila profesorka Trelawneyová. „Ak teraz odídete, možno prídete o príležitosť vidieť to, čo ste v živote...“

„Nechcem vidieť nič okrem lieku proti bolesti hlavy,“ odvetil Harry.

Vstal. Spolužiaci odstúpili. Všetci vyzerali vyľakane.

„Uvidíme sa neskôr,“ zašepkal Ronovi, zobral si tašku a zamieril k padacím dverám, ignorujúc profesorku Trelawneyovú, ktorá sa tvárila nesmierne sklamane, ako keby jej odoprel tú najlepšiu lahôdku.

Keď Harry zliezol po striebornom rebríku, nezamieril do nemocničného krídla. Vôbec nemal v úmysle ta ísť. Sirius mu povedal, čo má robiť, keď ho jazva znova rozbolí, a Harry sa mienil jeho rady držať – vybral sa rovno do Dumbledorovej pracovne. Kráčal po chodbe a myslel na sen – bol rovnako živý ako ten na Privátnej ceste... V duchu si premietal detaily, aby si bol istý, že si na všetko dobre pamätá... Počul, ako Voldemort obviňuje Červochvosta, že urobil chybu... ale sova priletela s dobrou správou, chyba je napravená a niekto je mŕtvy... a tak nedá Červochvosta zožrať hadovi... namiesto neho had zožerie Harryho...

Harry si ani nevšimol, že už prešiel popri kamennej príšere, strážkyni vchodu k Dumbledorovi. Zažmurkal, obzrel sa, uvedomil si, čo urobil, vrátil sa a zastal pred sochou. Potom si spomenul, že nevie heslo.

„Citrónová zmrzlina?“ skúsil váhavo.

Príšera sa nehýbala.

„Dobre,“ Harry civel na ňu. „Hrušková kvapka. Eh... Pelendrekový prútik. Šumivé bzučalky. Super veľká bublina. Fazuľky každej chuti... och, nie, tie nemá rád. Však?... len sa, prosím, otvor,“ hovoril nahnevane. „Naozaj sa s ním musím rozprávať. Veľmi súrne!“

Kamenná príšera sa nehýbala.

Harry do nej kopol, ale iba čo ho rozbolel palec na nohe.

„Čokoládové žabky!“ už kričal, stojac na jednej nohe. „Cukrové brko! Švábie hrčky!“

Príšera ožila a odskočila. Harry zažmurkal.

„Švábie hrčky?“ zopakoval prekvapene. „Ja som len žartoval...“

Rýchlo prešiel cez otvor v stene a stúpil na špirálovité schodisko, ktoré sa pomaly dvíhalo nahor, zatiaľ čo sa dvere za ním zatvárali, a vynášalo ho hore k lešteným dubovým dverám s mosadzným klopadlom.

Z kancelárie počul hlasy. Zostúpil z pohyblivých schodov, zaváhal a počúval.

„Dumbledore, obávam sa, že to nijako spolu nesúvisí!“ Bol to hlas ministra mágie Korneliusa Fudgea. „Ludo tvrdí, že Berta je také motovidlo, stratí sa hocikde. Súhlasím s tým, že sme ju už dávno mali nájsť, ale napriek tomu nemáme dôkazy o nejakom zločine, vôbec nijaké. A žeby jej zmiznutie súviselo s Bartym Crouchom...!“

„A čo sa teda podľa vás stalo s Bartym Crouchom, pán minister?“ ozval sa Moodyho dunivý hlas.

„Vidím tu dve možnosti, Alastor,“ odvetil Fudge. „Buď sa Crouch napokon zrútil – čo je viac ako pravdepodobné, s tým iste súhlasíte, vzhľadom na jeho osobný život – prišiel o rozum a niekde sa túla...“

„V tom prípade sa túla mimoriadne rýchlo, Kornelius,“ pokojne zareagoval Dumbledore.

„Alebo... nuž...“ Fudge to hovoril rozpačito. „Vyjadrím sa neskôr, keď si prezriem miesto, kde ho našli. Ale vravíte, že to bolo neďaleko beauxbatonského koča? Dumbledore, vy viete, čo je tá žena?“

„Považujem ju za veľmi schopnú riaditeľku – a vynikajúcu tanečnicu,“ potichu odvetil Dumbledore.

„Ale no tak, Dumbledore!“ nahneval sa Fudge. „Nemyslíte si, že by ste ju mohli vzhľadom na Hagrida hodnotiť neobjektívne? Všetci nie sú takí neškodní, ak vôbec možno Hagrida nazvať neškodným s tou jeho záľubou v obludách...“

„Madam Maxime nepodozrievam o nič väčšmi než Hagrida,“ rovnako pokojne vyhlásil Dumbledore. „Podľa mňa je celkom možné, že predsudky máte práve vy, Kornelius.“

„Nemohli by sme tú diskusiu ukončiť?“ zavrčal Moody.

„Áno, áno, poďme teda von,“ netrpezlivo navrhol Fudge.

„Nie preto,“ povedal Moody, „ale Potter sa chce s vami rozprávať, Dumbledore. Stojí za dverami.“

30 Mysľomisa

Dvere kancelárie sa otvorili. „Vitaj, Potter. Tak poď ďalej,“ pozval ho Moody.

Harry vošiel dnu. Už raz bol v Dumbledorovej pracovni – bola to krásna kruhová miestnosť s portrétmi bývalých riaditeľov a riaditeliek Rokfortu – všetci v rámoch na stenách tvrdo spali a v spánku sa im mierne nadvihovali a klesali hrude.