Harry Potter a Ohnivá čaša

„Jako sa opovážil!“ vrčal Harry, keď prechádzali okolo jazera. „Jako si dovolil obviniť Dumbledora? Jako keby bol Dumbledore schopný čosik také urobiť! Jako keby Dumbledore chcel, aby si ty bol v tom turnaji. Prisámvačku, už dávno som nevidel Dumbledora takého ustaraného jako v poslednom čase. A ty!“ Hagrid odrazu nahnevane fľochol na Harryho a ten zarazene pozrel naňho. „Čo si robil s tým prekliatym Krumom? Veď je z Durmstrangu. Harry! Mohol ťa tam prekliať! To ťa Moody nič nenaučil? Keď si predstavím, že si sa nechal od neho tak zlákať celkom sám...“

„Krum je fajn,“ obhajoval ho Harry už vo vstupnej hale. „Vôbec ma nechcel prekliať, chcel sa iba porozprávať o Hermione...“

„Aj s ňou sa povyprávam, veď dočkaj,“ mračil sa Hagrid a dupotal po schodoch. „Čím menej máte do činenia s tými cudzincami, tým lepšie. Nikomu z nich nemôžete veriť.“

„Ty si s madam Maxime vychádzal dobre,“ nahnevane mu odsekol Harry.

„Ani mi hu nespomínaj!“ zahučal Hagrid a v tej chvíli vyzeral skutočne hrozivo. „Už viem, jaká je! Teraz sa chce udobriť, chce odo mňa vylákať, čo bude v tretej úlohe. Ha! Nikomu z nich never!“

Hagrid mal takú zlú náladu, že Harry bol celkom rád, keď sa s ním pred Tučnou paňou rozlúčil. Preliezol cez portrétový otvor do klubovne a ponáhľal sa do kúta k Ronovi a Hermione, aby im porozprával, čo sa stalo.

29 Sen

„Vychádza mi z toho, že buď pán Crouch napadol Viktora, alebo ich oboch napadol niekto iný, keď sa Viktor obzeral,“ uvažovala Hermiona nahlas a šúchala si čelo.

„Musel to byť Crouch,“ okamžite zareagoval Ron. „Preto zmizol, keď ta prišli Dumbledore s Harrym.

„Ja si to nemyslím,“ krútil hlavou Harry. „Bol slabý, pochybujem, že by sa dokázal odmiestniť, alebo inak zmiznúť.“

„Na území Rokfortu sa nemôžeš odmiestniť! Koľko ráz vám to mám ešte opakovať?“ pohoršovala sa Hermiona.

„Ale dobre... a čo takáto teória,“ vzrušoval sa Ron. „Krum napadol Croucha – nie, počkajte – a potom sám seba omráčil!“

„A pán Crouch sa vyparil, nie?“ odrovnala ho Hermiona chladne.

„Ach, áno...“

Svitalo. Harry, Ron a Hermiona sa veľmi zavčasu vykradli zo spální a ponáhľali sa do soviarne poslať správu Siriusovi. Teraz tam stáli a hľadeli na areál školy ponorený v hmle. Všetci traja boli bledí a oči mali opuchnuté, lebo sa dlho do noci rozprávali o pánu Crouchovi.

„Prejdime si to znova, Harry,“ navrhla Hermiona. „Čo vlastne pán Crouch povedal?“

„Hovoril som vám, že to veľmi nedávalo zmysel. Vravel, že chce Dumbledora pred niečím varovať. Určite spomenul Bertu Jorkinsovú a nabetón si myslí, že je mŕtva. Stále opakoval, že je na vine on... Spomínal svojho syna.“

„No to veru bol na vine on,“ podráždene podotkla Hermiona.

„Bol nepríčetný,“ pokračoval Harry. „Chvíľami si myslel, že jeho manželka a syn sú ešte nažive, a potom sa zasa zhováral akoby s Percym a prikazoval mu, čo treba robiť.“

„A... pripomeň mi, čo to povedal o Veď-Vieš-Kom?“ opatrne sa spýtal Ron.

„Už som ti povedal,“ otupene zopakoval Harry. „Vraj naberá silu.“

Nastalo ticho. Potom Ron neveľmi presvedčivo tvrdil: „Bol predsa nepríčetný, ako si vravel, takže polovica z toho bolo zrejme iba blúznenie...“

„Najrozumnejšie vyzeral, keď sa pokúšal hovoriť o Voldemortovi,“ odvetil Harry a Ron sa pri tom mene strhol. „Nevedel dať dohromady dve slová, ale to vtedy, keď si zrejme uvedomoval, kde je a čo chce urobiť. Stále opakoval, že sa musí stretnúť s Dumbledorom.“

Harry sa odvrátil od okna a hľadel na trámy. Mnohé bidielka boli napoly prázdne, tu a tam sa z nočného lovu vrátila nejaká sova s myšou v zobáku.

„Keby ma Snape nebol zdržal,“ zlostne vravel Harry, „mohli sme tam prísť včas. ‚Riaditeľ nemá kedy, Potter... čo to trepete, Potter?‘ Prečo jednoducho nemohol ustúpiť z cesty?“

„Možno nechcel, aby si sa ta dostal!“ rýchlo nadškrtol Ron. „Možno – vydrž – čo myslíš, ako rýchlo by sa mohol dostať do lesa? Myslíš, že by mal šancu predbehnúť vás dvoch s Dumbledorom?“

„Nie, pokiaľ by sa nezmenil na netopiera alebo niečo podobné.“

„Z neho by vystalo všetko,“ zamumlal Ron.

„Musíme ísť za profesorom Moodym,“ vyhlásila Hermiona. „Musíme zistiť, či našiel pána Croucha.“

„Ak mal pri sebe Záškodnícku mapu, malo by to byť ľahké,“ odvetil Harry.

„Lenže Crouch už mohol byť mimo areálu a mapa ukazuje iba po jeho hranice,“ pripomenul Ron.

„Psst!“ zahriakla ich zrazu Hermiona.

Niekto šiel po schodoch do soviarne. Harry počul dva škriepiace sa hlasy, ktoré boli čoraz bližšie.

„...to je vydieranie, to by sme sa mohli dostať do peknej kaše...“

„...dosiaľ sme predsa boli slušní, teraz je načase, aby sme hrali špinavú hru tak ako on. Nepáčilo by sa mu, keby sa minister mágie dozvedel, čo urobil...“

„Hovorím ti, že ak to napíšeš, je to vydieranie!“

„Áno, ale keby sme dostali peknú tučnú odmenu, to by ti bolo vhod, všakže?“

Dvere soviarne sa otvorili. Vošli Fred a George, no keď uvideli Harryho, Rona a Hermionu, zastali ako skamenení.

„Čo tu robíte?“ spýtali sa Ron i Fred zároveň.

„Posielame list,“ odvetili jednohlasne Harry s Georgeom.

„O tomto čase?“ naraz sa ozvali Hermiona a Fred.

Fred sa uškrnul.