Harry Potter a Ohnivá čaša

„No výborne... takže ak nemáte ďalšie otázky, vrátime sa do hradu, dobre? Je tu trochu chladno.“

Keď vychádzali z dorastajúceho labyrintu, Bagman sa ponáhľal k Harrymu. Harry mal pocit, že mu zase chce ponúkať pomoc, ale v tej chvíli ho Krum poklepal po pleci.

„Môžeš na slovíčko?“

„Áno, pravdaže,“ trochu prekvapene odvetil Harry.

„Môžeš ísť so mnou?“

„Jasne,“ zvedavo prikývol Harry.

Bagman sa zatváril trochu znepokojene.

„Počkám na teba, Harry, dobre?“

„Nie, to je v poriadku, pán Bagman,“ Harry potlačil úsmev, „myslím, že trafím do hradu aj sám, ďakujem.“

Harry s Krumom odchádzali zo štadióna spolu, ale Krum nezamieril k durmstrangskej lodi. Namiesto toho kráčal k lesu.

„Prečo ideme tadeto?“ spýtal sa Harry, keď minuli Hagridovu chalupu a osvetlený beauxbatonský koč.

„Nechcem, aby nás niekto počul,“ krátko odvetil Krum.

Keď napokon našli tiché miesto neďaleko výbehu beauxbatonských koni, Krum v tieni stromov zastal a otočil sa k Harrymu.

„Chcem vedieť,“ povedal zamračene, „čo je medzi tebou a Harmi-vonou.“

Harry, ktorý podľa Krumovho tajnostkárskeho správania čakal niečo oveľa vážnejšie, prekvapene naňho pozrel.

„Nič,“ odvetil. No Krum sa naňho neprestával mračiť a Harry, ktorý si až teraz uvedomil, aký je Krum vysoký, pokračoval. „Sme priatelia. Nie je moje dievča a nikdy nebola. To si len tá Skeeterka vymyslela.“

„Har-mi-vona o tebe veľmi často rozprava,“ povedal Krum a podozrievavo pozrel na Harryho.

„Áno, pretože sme priatelia.“

Zdalo sa mu neuveriteľné, že vedie takýto rozhovor s Viktorom Krumom, slávnym metlobalovým hráčom, účastníkom medzinárodných turnajov. Ako keby ho osemnásťročný Krum považoval za rovnocenného partnera – skutočného rivala...

„Nikdy si... ty si ne...“

„Nie,“ veľmi rozhodne odvetil Harry. Krum sa zatváril trochu spokojnejšie. Chvíľu uprene hľadel na Harryho a potom povedal: „Lietaš veľmi dobre. Sledoval som ťa pri prvej úlohe.“

„Ďakujem,“ Harry sa usmial a odrazu sa aj sám cítil oveľa vyšší. „Ja som ťa videl na Svetovom pohári. Tá Vronského finta, skutočne...“

Vtom sa medzi stromami za Krumom niečo pohlo a Harry, pretože mal už skúsenosti, čo by tak mohlo v lese striehnuť, inštinktívne chytil Kruma za ruku a potiahol ho.

„Čo je to?“

Harry pokrútil hlavou a hľadel na miesto, kde zbadal pohyb. Strčil ruku pod habit a chytil prútik.

Odrazu sa spoza vysokého duba vytackal nejaký muž. V prvom okamihu ho Harry nespoznal, no potom si uvedomil, že je to... pán Crouch.

Vyzeral, akoby bol niekoľko dní na cestách. Na kolenách mal habit roztrhaný a zakrvavený, zarastenú tvár doškriabanú a od vyčerpania popolavú. Jeho predtým vždy upravené vlasy a fúzy už veľmi potrebovali mydlo a nožnice. To všetko však nebolo nič v porovnaní s tým, ako sa správal. Niečo si hundral a gestikuloval, akoby sa rozprával s niekým, koho vidí len on sám. Harrymu živo pripomínal starého tuláka, ktorého raz videl, keď bol s Dursleyovcami na nákupoch. Aj ten sa zhováral so vzduchom. Teta Petunia chytila Dudleyho za ruku a ťahala ho na druhú stranu ulice, aby sa mu vyhla, a strýko Vernon potom urobil rodine dlhú prednášku o tom, ako by on naložil so žobrákmi a tulákmi.

„Nebol to rozhodca?“ spytoval sa Krum a zízal na pána Croucha. „Nie je z vášho ministerstva?“

Harry prikývol, chvíľku váhal, ale potom pomaly šiel k pánu Crouchovi. Ten naňho ani nepozrel, naďalej sa rozprával s neďalekým stromom.

„...a keď to urobíte, Weatherby, pošlite sovu Dumbledorovi s potvrdením o počte durmstrangských študentov. Karkarov nám práve oznámil, že ich na turnaj privedie až dvanásť...“

„Pán Crouch?“ opatrne ho oslovil Harry.

„... a pošlite ďalšiu sovu madam Maxime, možno sa rozhodne doplniť počet svojich študentov, keď to Karkarov zaokrúhlil na rovný tucet... urobte to, Weatherby, dobre? Dobre? Dob...“

Pán Crouch vyvaľoval oči na strom a otváral ústa, akoby mu niečo hundral, ale z hrdla mu nevychádzal nijaký zvuk. Potom sa zatackal a klesol na kolená.

„Pán Crouch?“ nahlas zvolal Harry. „Je vám niečo?“ Crouch strašidelne gúľal očami. Harry sa otočil ku Krumovi, ktorý ho nasledoval k stromom a vyľakane hľadel na Croucha. „Čo sa mu stalo?“

„Neviem,“ zašepkal Harry. „Počuj, radšej bež niekoho zavolať...“

„Dumbledore!“ zhíkol pán Crouch. Načiahol sa a schmatol Harryho za habit, ťahal ho bližšie, hoci pohľad upieral kamsi ponad neho. „Musím... ísť... za Dumbledorom...“

„Dobre,“ upokojoval ho Harry, „ak vstanete, pán Crouch, môžeme ísť do...“

„Urobil som... hlúposť...“ dychčal pán Crouch. Vyzeral ako šialenec. Gúľal vyvalenými očami a po brade mu stekali sliny. Každé slovo ho očividne stálo obrovskú námahu. „Musím... povedať... Dumbledorovi...“

„Vstaňte, pán Crouch,“ nahlas a jasne mu prikázal Harry. „Vstaňte, odvediem vás k Dumbledorovi!“

Oči pána Croucha sa zastavili na Harrym.

„Kto... ste?“ zašepkal.

„Som študent,“ povedal Harry a obzrel sa na Kruma, aby mu pomohol, ale Krum sa držal obďaleč a bol zjavne veľmi nervózny.

„Ty nie si... jeho?“ šepkal Crouch a ústa mu zostali otvorene.

„Nie,“ povedal Harry, hoci ani najmenej netušil, čo tým Crouch myslel.