Harry Potter a Ohnivá čaša

„A kde sú tvoji rodičia?“ Harry bol čoraz rozčúlenejší. „Sú medzi tými v maskách, však?“

Malfoy sa s úsmevom otočil k Harrymu.

„A keby aj boli, to si píš, že tebe by som to nepovedal, Potter.“

„Och, poďme,“ Hermiona znechutene pozrela na Malfoya, „a pohľadajme ostatných.“

„Len drž tú svoju strapatú veľkú hlavu čo najnižšie, Grangerová,“ zaškeril sa Malfoy.

„Poďme!“ zopakovala Hermiona a ťahala Harryho a Rona po chodníku.

„Stavím sa, o čo chcete, že jeho tatko je medzi tými zamaskovanými!“ rozčúlene vyhlásil Ron.

„Ak bude mať ministerstvo trochu šťastia, chytia ho!“ tvrdila Hermiona nadšene. „To je neuveriteľné. Kam sa podeli ostatní?“

Freda, Georgea a Ginny nebolo vidieť, hoci chodník bol plný ľudí a všetci nervózne sledovali rozruch v kempingu. Obďaleč pri chodníku sa hlučne hádala skupinka tínedžerov v pyžamách. Keď zbadali Harryho, Rona a Hermionu, dievča s hustými vlnitými vlasmi sa otočilo a rýchlo povedalo: „O’est Madame Maxime? Nous l’avons perdue...“

„Ako? Čo?“ jachtal Ron.

„Och...“ Dievča s hustými vlasmi sa k nemu otočilo chrbtom, a keď kráčali ďalej, jasne počuli, ako povedala: „Rhokforht.“

„Beauxbatons,“ zašepkala Hermiona.

„Prosím?“ nerozumel Harry.

„Asi chodia do Beauxbatonsu,“ vysvetľovala Hermiona. „Vieš... do Beauxbatonskej akadémie mágie. Čítala som o tom v Hodnotení magického vzdelávania v Európe.“

„Ach, áno, správne,“ pochopil Harry.

„Fred a George nemohli zájsť až tak ďaleko,“ čudoval sa Ron, vytiahol prútik a rozsvietil ho tak ako Hermiona a žmúril na chodník. Harry sa hrabal vo vreckách bundy, ale prútik tam nebol. Našiel iba všehľad.

„Ach, to sa mi len zdá! Stratil som prútik!“

„To nemyslíš vážne!“

Ron a Hermiona zdvihli prútiky tak vysoko, aby svetelné lúče dosiahli čo najďalej na zem. Harry sa obzeral, ale prútika nikde naokolo nebolo.

„Možno zostal v stane,“ povedal Ron.

„Možno ti vypadol z vrecka, keď sme bežali,“ znepokojene predpokladala Hermiona.

„Áno... možno,“ rozmýšľal Harry.

Vo svete čarodejníkov mal prútik zvyčajne stále pri sebe, a keď sa v takejto situácii ocitol bez neho, pripadal si veľmi zraniteľný.

Neďaleko nich sa ozval šuchot a všetci traja až nadskočili. Pomedzi kríky sa predierala Winky, domáci škriatok pána Croucha. Pohybovala sa veľmi čudne, očividne s veľkou námahou, akoby ju niečo neviditeľné ťahalo naspäť.

„Všade byť zlí čarodejníci!“ pišťala ako zmyslov zbavená, nakláňala sa dopredu a s námahou sa usilovala bežať ďalej. „Ľudia vysoko... vysoko vo vzduchu! Winky ísť preč!“

A zmizla medzi stromami na druhej strane chodníka, dychčala a pišťala, bojujúc s tým, čo ju obmedzovalo.

„Čo je to s ňou?“ Ron zvedavo hľadel za Winky. „Prečo nemôže bežať poriadne?“

„Stavím sa, že si nepýtala dovolenie, či sa môže skryť,“ povedal Harry. Myslel na Dobbyho – zakaždým, keď sa tento domáci škriatok pokúsil urobiť niečo, čo by sa Malfoyovcom nepáčilo, musel sa sám trestať.

„S domácimi škriatkami sa podľa mňa zaobchádza veľmi surovo!“ vyhlásila Hermiona rozhorčene. „Je to otrokárstvo, aby ste vedeli! Ten pán Crouch ju donútil vyjsť na najvyššie miesto štadióna, hoci sa strašne bála, a ešte ju aj začaroval, takže nemohla utekať, keď začali šliapať po stanoch. Prečo s tým niekto niečo neurobí?“

„Ale škriatkovia sú predsa spokojní, alebo nie?“ tvrdil Ron. „Počula si Winky tam na štadióne... ‚Domáci škriatok sa nemá zabávať.‘ Jej sa páči, keď ju niekto stále diriguje.“

„Práve ľudia ako ty, Ron,“ pustila sa doňho Hermiona vášnivo, „podporujú prehnitý a nespravodlivý systém iba preto, že sú priveľmi leniví, aby...“ Z okraja lesa sa ozval ďalší tresk.

„Pohnime sa radšej,“ pobádal ich Ron a Harry videl, ako nahnevane fľochol na Hermionu. Možno je pravda, čo povedal Malfoy, možno je Hermiona skutočne vo väčšom nebezpečenstve než oni dvaja. Znovu sa pohli a Harry si stále prehľadával vrecká, hoci vedel, že prútik nemá.

Kráčali po chodníku hlbšie do lesa a stále hľadali Freda, Georgea a Ginny. Prešli okolo skupinky raráškov, ktorí sa škrekotavo smiali nad vrecom zlata, čo nepochybne vyhrali, keď stavili na výsledok zápasu, a tvárili sa, akoby ich nepokoje v kempingu ani najmenej nevyrušili. Kúsok ďalej prišli na miesto osvetlené striebristým svetlom, kde uvideli na čistinke tri vysoké a krásne víly obklopené húfom mladých čarodejníkov. Všetci sa veľmi hlasno rozprávali.

„Mne to ročne vynáša stovky galleónov!“ kričal jeden z nich. „Pracujem ako drakobijca pre Výbor na likvidáciu nebezpečných tvorov...“

„Klameš!“ kričal jeho kamarát. „Umývaš riady v Deravom kotlíku... ale ja som lovec upírov, doteraz som ich zabil skoro deväťdesiat...“

Tretí mladý čarodejník, ktorému bolo vidieť pupáky na tvári aj v slabom striebristom svetle, čo vyžarovalo z víly, mu skočil do reči: „Ja sa onedlho stanem najmladším ministrom mágie, tak veru.“