Harry Potter a Ohnivá čaša

Harryho oslepila akási biela žiara a čestná lóža bola odrazu osvetlená tak, aby všetci diváci videli dovnútra. Harry sa pozrel ku vchodu a zazrel tam dvoch zadychčaných čarodejníkov, ktorí práve priniesli obrovský zlatý pohár a podávali ho Korneliusovi Fudgeovi. Ten sa ešte vždy durdil, že sa celý deň celkom zbytočne trápil so znakovou rečou.

„Prosím obrovský potlesk pre hráčov Bulharska, ktorí síce prehrali, no bojovali udatne – tu sú!“ kričal Bagman.

A po schodoch vystúpilo do čestnej lóže sedem porazených bulharských hráčov. Vďační diváci ich odmenili potleskom a Harry videl, ako sa zaleskli tisíce a tisíce šošoviek všehľadov obrátených k nim. Bulhari sa zoradili medzi sedadlami, Bagman postupne vyvolával ich mená a každý hráč si podal ruku najskôr so svojím ministrom a potom s Fudgeom. Krum stál v rade posledný a vyzeral naozaj hrozne. Na jeho zakrvavenej tvári dominovali čierne oči. Ešte vždy držal ohnivú strelu. Harry si všimol, že na zemi sa pohybuje oveľa nemotornejšie ako vo vzduchu. Nohy mal krivé a hrbil sa. Keď však zaznelo jeho meno, celý štadión prepukol do ohlušujúceho potlesku.

A potom nastúpilo írske družstvo. Aidana Lyncha podopierala Moranová s Conollym – z druhého pádu bol očividne omráčený a akosi čudne škúlil. No keď Troy s Quigleym zdvihli pohár nad hlavy a dav pod nimi prepukol v jasot, na tvári sa mu zjavil šťastný úsmev. Harry si už od tlieskania pomaly necítil dlane.

Keď írske družstvo opustilo čestnú lóžu, aby na metlách ešte raz obletelo štadión (Aidan Lynch letel na metle s Connollym, pevne ho držiac okolo pása, a na tvári sa mu usadil čudný úškrn), Bagman si priložil prútik k hrdlu a zahundral: „Quietus.“

„To bol zápas storočia,“ povedal zachrípnutým hlasom, „skutočne neočakávaný priebeh... len škoda, že netrval dlhšie... ach, áno... áno, dlžím vám... koľko?“

Fred s Georgeom preliezli cez operadla svojich sedadiel a zastali pred Ludom Bagmanom so širokým úsmevom na tvári a otrčenými dlaňami.

9 Temné znamenie

„Len nepovedzte mamke, že ste sa stavili o peniaze,“ zaprisahával pán Weasley Freda a Georgea, keď schádzali dolu schodmi prikrytými purpurovým kobercom.

„Neboj sa, tatko,“ veselo odvetil Fred, „máme s tými peniazmi veľké plány. Nechceme, aby nám ich skonfiškovala.“

Pán Weasley sa chvíľu tváril, akoby sa chcel spýtať, čo sú to za veľké plány, ale keď nad tým pouvažoval, zrejme usúdil, že to radšej nechce vedieť.

Onedlho ich pohltil dav, valiaci sa teraz zo štadióna k táboriskám. Ako sa vracali po chodníku osvetlenom lampášmi, nočný vzduch k nim donášal chrapľavý spev a írski leprechauni im strieľali nad hlavami, chichotali sa a mávali lampášmi. Keď sa napokon dostali k stanom, nikomu sa nechcelo do postele a vzhľadom na hluk okolo nich pán Weasley súhlasil s tým, že si všetci môžu dať ešte šálku kakaa, až potom sa uložia spať. Onedlho sa veselo škriepili o priebehu zápasu, pán Weasley sa nechal zatiahnuť do hádky s Charliem o fauloch a až keď Ginny posediačky zaspala a hlava jej odkvicla na malý stolík a po celej zemi porozlievala teplú čokoládu, pán Weasley ukončil diskusie a poslal všetkých spať. Hermiona s Ginny sa pobrali do susedného stanu, Harry a ostatní Weasleyovci sa prezliekli do pyžám a vliezli do postelí. Z druhej strany táboriska stále počuli spev a čudný dunivý buchot.

„Och, aký som rád, že nemám službu,“ mrmlal si pán Weasley ospanlivo. „Veru by som nerád išiel za Írmi a prikazoval im, aby prestali oslavovať.“

Harry, ktorý ležal na vrchnej posteli nad Ronom, hľadel na plátennú strechu stanu a občas zazrel svetlo z lampášika nejakého leprechauna, ktorý preletel nad nimi, a v duchu si znovu premietal niektoré Krumove efektné manévre. Už sa nemohol dočkať, kedy bude mať v rukách svoj Blesk a vyskúša si Vronského fintu. Oliverovi Woodovi sa napriek všetkým jeho kliky-hákom na nákresoch nepodarilo vysvetliť im, ako tento manéver má vyzerať. Harry sa v duchu videl v habite so svojím menom na chrbte a predstavoval si, aký je to pocit, keď stotisícový dav reve a štadiónom znie hlas Luda Bagmana: „Nastupuje... Potter!“

Harry nevedel, či skutočne zaspal – jeho fantazírovanie o tom, že lieta ako Krum, mohlo pokojne prejsť do skutočného sna – no odrazu si uvedomil, že pán Weasley kričí.

„Vstávajte! Ron... Harry, no tak, vstávajte, je to naliehavé!“

Harry sa rýchlo posadil a šuchol hlavou o plátno stanu.

„Čo sa stalo?“

Nejasne si uvedomoval, že sa stalo niečo zlé. Hluk v táborisku sa zmenil. Už sa neozýval spev. Počul, ako niekto kričí, a ľudia kamsi utekajú. Zliezol z postele a načiahol sa za šatami, ale pán Weasley, ktorý si narýchlo natiahol džínsy na pyžamo, ho zadržal: „Nie je kedy, Harry, vezmi si len bundu a rýchlo von!“

Harry urobil, ako mu kázal, a spolu s Ronom sa ponáhľal zo stanu.