Harry Potter a Ohnivá čaša

„A domnievam sa, že si spomínate na to množstvo dôkazov z mojej dlhej kariéry, ktoré svedčia o tom, že opovrhujem čiernou mágiou, nenávidím ju. I tých, čo ju praktizujú,“ kričal pán Crouch a oči mu znovu vystupovali z jamôk.

„Pán Crouch, ja... vôbec som nenaznačoval, že by ste s tým mali niečo spoločné!“ znovu mumlal Amos Diggory a tvár pod drsnou hnedou bradou mu očervenela.

„Ak obviňujete môjho domáceho škriatka, Diggory, obviňujete mňa,“ kričal pán Crouch. „Kde inde by sa naučila vyčariť to znamenie?“

„Mohla... mohla to pochytiť hocikde...“

„Presne tak, Amos,“ povedal pán Weasley. „Mohla to pochytiť hocikde. Winky?“ vľúdne oslovil škriatka, ale Winky sa mykla, ako keby na ňu skríkol. „Kde presne si našla Harryho prútik?“

Winky žmolila okraj utierky na riad tak silno, až sa jej strapkal pod prstami.

„Ja... ja ho nájsť... nájsť ho tam, pane“ šepkala, „tam... medzi stromami, pane.“

„Vidíš, Amos?“ povedal pán Weasley. „Ten, čo vyčaril znamenie, sa mohol hneď po čine odmiestniť a Harryho prútik nechal tu. To bolo od neho veľmi prefíkané, nepoužil vlastný prútik, lebo by ho mohol zradiť. A Winky mala tú smolu, že vzápätí na ten prútik natrafila a zodvihla ho.“

„Ale v tom prípade musela byť iba kúsok od pravého vinníka!“ netrpezlivo namietal pán Diggory. „Škriatok? Videla si niekoho?“

Winky sa roztriasla ešte väčšmi. Jej velikánske oči preskakovali z pána Diggoryho na Luda Bagmana a na pána Croucha. Potom preglgla a povedala: „Ja nevidieť nikoho, pane... nikoho...“

„Amos,“ stroho povedal pán Crouch, „plne si uvedomujem, že za normálnych okolností by ste vypočúvali Winky na svojom oddelení. Žiadam však o dovolenie, aby som to s ňou mohol vybaviť ja.“

Pán Diggory sa tváril, akoby mu to nebolo veľmi po vôli, ale Harrymu bolo jasné, že pán Crouch je taký dôležitý ministerský úradník, že sa neodváži odmietnuť ho.

„Môžem vás ubezpečiť, že ju potrestám,“ chladne dodal pán Crouch.

„Pa-pane...“ jachtala Winky a hľadela na pána Croucha s očami plnými sĺz. „P-pane, p-prosím...“

Pán Crouch pozrel na ňu a jeho črty boli ešte ostrejšie, akoby sa mu každá vráska vryla do tváre ešte hlbšie. V jeho pohľade nebolo zľutovania.

„Winky sa dnes v noci správala tak, ako by som od nej vôbec nebol čakal,“ povedal pomaly. „Povedal som jej, aby zostala v stane, hovoril som jej, nech sa odtiaľ nepohne, kým ten problém nevyriešim. A zistil som, že ma neposlúchla. To znamená odev.“

„Nie!“ zvreskla Winky a vrhla sa pánu Crouchovi k nohám. „Nie, pane! Šaty nie! Šaty nie!“

Harry vedel, že jediný spôsob ako prepustiť domáceho škriatka, je darovať mu skutočné oblečenie. Na Winky žmoliacu utierku na riad, ktorú mala na sebe, a vzlykajúcu pri nohách pána Croucha bol žalostný pohľad.

„Ale ona sa bála!“ nahnevane vybuchla Hermiona a gánila na pána Croucha. „Váš škriatok sa bojí výšok a tí čarodejníci v maskách levitovali ľudí! Nemôžete sa jej čudovať, že sa im nechcela pripliesť do cesty!“

Pán Crouch o krok cúvol, odtiahol sa od domáceho škriatka a premeriaval si ho, akoby to bolo niečo špinavé a zhnité, čo by mu mohlo pošpiniť jeho prehnane vyleštené topánky.

„Nepotrebujem neposlušného domáceho škriatka,“ odvetil chladne hľadiac na Hermionu. „Nepotrebujem sluhu, ktorý nevie, čo sa patrí voči pánovi a jeho povesti.“

Winky plakala tak veľmi, že jej vzlyky sa ozývali po celej čistine. Nastalo nepríjemné ticho, ktoré napokon prerušil pán Weasley, keď potichu povedal: „Myslím, že odvediem svojich do stanu, ak nikto nemá námietky. Amos, prútik nám prezradil všetko, čo sa dalo... keby si ho, prosím, mohol vrátiť Harrymu...“

Pán Diggory podal prútik Harrymu a Harry si ho strčil do vrecka.

„Tak poďte,“ vyzval ich pán Weasley. Hermiona však akoby nemala chuť odísť, stále hľadela na vzlykajúceho škriatka. „Hermiona!“ zvolal pán Weasley naliehavejšie. Otočila sa a pomedzi stromy sa pobrala za Harrym a Ronom.

„Čo sa stane s Winky?“ spýtala sa, len čo odišli z čistiny.

„Neviem,“ povedal pán Weasley.

„Ako s ňou zaobchádzali!“ rozčuľovala sa Hermiona. „Pán Diggory ju stále oslovoval ‚škriatok‘... a pán Crouch! Vie, že to neurobila, no aj tak ju vyhodí! Je mu jedno, že bola vystrašená, rozrušená... ako keby ani nebola človek.“

„No veď ani nie je,“ poznamenal Ron.

Hermiona sa doňho pustila.

„To neznamená, že nemá city, Ron. Je to nechutné, ako...“

„Hermiona, ja s tebou súhlasím,“ povedal pán Weasley rýchlo a súril ju, „ale teraz nie je čas baviť sa o právach domácich škriatkov. Musíme sa čo najrýchlejšie vrátiť do stanu. Čo sa stalo s ostatnými?“

„V tme sme ich stratili,“ odvetil Ron. „Tatko, prečo boli všetci z tej lebky takí nervózni?“

„V stane vám všetko vysvetlím,“ napäto povedal pán Weasley.

No keď prišli na kraj lesa, natrafili na prekážku.

Zhromaždil sa tam dav vystrašených čarodejníkov a čarodejníc, a keď videli, že prichádza pán Weasley, mnohí sa vrhli k nemu.

„Čo sa tam deje?“

„Kto to vyčaril?“

„Artur, hádam len nie On?“