Harry Potter a Ohnivá čaša

„Tak to teda urobím,“ povedal Moody a znechutene hľadel na Malfoya.

Malfoy, ktorému z bledých očí tiekli slzy bolesti a poníženia, na Moodyho zlovestne gánil a čosi si hundral, z čoho sa dali rozoznať slová „môj otec“.

„Áno?“ pokojne povedal Moody, krivkajúc podišiel k nemu o pár krokov bližšie a tupé klopkanie jeho drevenej nohy sa ozývalo v hale. „Ja tvojho otca poznám veľmi dávno, chlapče... Tak mu povedz, že Moody jeho syna pozorne sleduje... to mu odkáž. Vedúci tvojej fakulty je Snape, pravda?“

„Áno,“ vzdorovito odvetil Malfoy.

„Ďalší starý známy,“ zavrčal Moody. „Už som sa tešil, že si pohovorím so starým priateľom Snapom... tak poďme...“

Chytil Malfoya za rameno a strkal ho smerom k podzemným žalárom.

Profesorka McGonagallová chvíľu znepokojene hľadela za nimi, potom kývla prútikom na rozsypané knihy, tie vzlietli a naukladali sa jej do náručia.

„Nič mi nehovorte,“ pošepkal Ron Harrymu a Hermione, keď si o chvíľu sadli za chrabromilský stôl a všade okolo nich šumeli vzrušené rozhovory o tom, čo sa stalo.

„Prečo nie?“ nechápala Hermiona.

„Lebo si to chcem navždy vryť do pamäti,“ povedal Ron, oči mal zavreté a tváril sa povznesene. „Draco Malfoy ako úžasná lietajúca fretka.“

Harry a Hermiona sa rozosmiali a Hermiona im začala na taniere nakladať hovädzinu.

„Ale mohol Malfoyovi skutočne ublížiť,“ povedala. „Ešte dobre, že mu to profesorka McGonagallová zarazila.“

„Hermiona!“ rozčúlene zvolal Ron a prudko otvoril oči. „Kazíš mi najkrajší okamih života!“

Hermiona nedotklivo cmukla a znovu sa opreteky pustila do jedla.

„Len mi nehovor, že aj dnes večer ideš do knižnice!“ povedal Harry, keď ju sledoval.

„Musím, mám kopec roboty,“ odvetila Hermiona skoro nezrozumiteľne.

„Ale veď si nám tvrdila, že profesorka Vectorová...“

„To nie je domáca úloha,“ nedala mu dohovoriť. O päť minút už mala prázdny tanier a nebolo jej. Len čo odišla, na jej miesto si sadol Fred Weasley.

„Ten Moody je suprový, čo?“

„Viac ako suprový,“ pridal sa George, ktorý si sadol oproti Fredovi.

„Supersuprový,“ dodal najlepší priateľ dvojčiat Lee Jordán, keď sa usadil vedľa Georgea. „Mali sme ho dnes popoludní,“ oznámil Harrymu a Ronovi.

„Aké to bolo?“ zvedavo sa spytoval Harry.

Fred, George a Lee si vymenili veľavýznamne pohľady.

„Ešte nikdy sme takú hodinu nemali,“ skonštatoval Fred.

„Ten to vie, človeče,“ vyhlásil Lee.

„Čo vie?“ Ron sa naklonil dopredu.

„Vie, aké to je robiť to naostro,“ hovoril George uchvátene.

„Robiť čo?“ nechápal Harry.

„Bojovať proti čiernej mágii,“ vysvetľoval Fred.

„Všetko to zažil,“ pridal George.

„Fantastické,“ komentoval Lee.

Ron strčil ruku do tašky a hľadal rozvrh.

„Máme ho až vo štvrtok!“ oznamoval sklamane.

14 Neodpustiteľné kliatby

Nasledujúce dva dni prešli bez väčších nehôd, ak neberieme do úvahy, že Neville na elixíroch roztavil svoj šiesty kotlík. Profesor Snape zrejme cez leto dosiahol vyšší stupeň pomstychtivosti, lebo Nevillovi prikázal za trest vypitvať plný sud ropušníkov, z čoho sa chlapec nervove zrútil.

„Vieš, prečo má Snape takú mizernú náladu, však?“ povedal Ron Harrymu, keď sledovali, ako Hermiona učí Nevilla očistné zaklínadlo, aby si odstránil spod nechtov žabacie vnútornosti.

„Áno,“ prikývol Harry. „Kvôli Moodymu.“

Všetci vedeli, že Snape veľmi túži učiť obranu proti čiernej mágii, a to miesto sa mu nepodarilo získať už po štvrtý rok. Snape neznášal všetkých predchádzajúcich učiteľov obrany a vôbec to neskrýval – ale napodiv si dával veľký pozor, aby voči Divookému Moodymu neprejavoval otvorené nepriateľstvo. Vlastne vždy, keď ich Harry videl spolu – pri jedle alebo keď sa stretli na chodbách, mal výrazný pocit, že Snape sa vyhýba Moodyho očiam – či už tomu čarovnému, alebo normálnemu.

„Zdá sa mi, že Snape sa ho trochu bojí,“ zamyslene skonštatoval Harry.

„Predstav si, keby tak Moody premenil Snapa na ropušníka,“ predstavoval si Ron so zasneným pohľadom, „a vyhadzoval ho v jeho podzemných žalároch...“

Chrabromilčania sa tešili na prvú hodinu s Moodym tak veľmi, že vo štvrtok sa s obedom poponáhľali a zhromaždili sa pred jeho triedou ešte pred zvonením. Iba Hermiona prišla presne.

„Bola som...“

„v knižnici,“ dokončil namiesto nej Harry. „Poď už, lebo sa nám neujdú dobré miesta.“

Rýchlo zamierili k trom stoličkám vpravo pred učiteľským stolom a vytiahli si Temné sily – príručka sebaochrany a nezvyčajne ticho čakali. Onedlho z chodby začuli Moodyho zreteľné klopkavé kroky, vošiel do triedy a vyzeral rovnako čudne a strašidelné ako vždy. Spod habitu mu vytŕčala drevená noha s pazúrmi.

„Tie knihy môžete odložiť,“ zahučal, pristúpil k stolu a sadol si. „Nebudete ich potrebovať.“

Žiaci odložili knihy zase do tašiek a na Ronovi bolo vidieť vzrušenie.

Moody vytiahol zoznam, potriasol hustou dlhou hrivou šedivejúcich vlasov, aby mu nepadali do pokrútenej zjazvenej tváre, a začal čítať mená, pričom normálne oko upieral na zoznam, kým to čarovné sa točilo a pozrelo vždy na študenta, ktorý sa ohlásil.