Harry Potter a Ohnivá čaša

Zvyšok hodiny si robili poznámky o každom z Neodpustiteľných kliatob. Až do zvonenia nikto nič nepovedal, ale keď ich Moody pustil z hodiny a vyšli z triedy, akoby sa búrlivým diskusiám otvorili stavidlá. Väčšinou hovorili o zaklínadlách s bázňou – „Videl si, ako sa zvíjal?“ „...a keď ho zabil – len tak z ničoho nič.“

Harry si pomyslel, že sa o tej hodine rozprávajú ako o nejakom úžasnom predstavení, ale jemu sa to nevidelo veľmi zábavné – a zdalo sa, že ani Hermione nie.

„Ponáhľajte sa,“ napäto pobádala Harryho a Rona.

„Hádam nie zase do tej prekliatej knižnice?“ poznamenal Ron.

„Nie,“ krátko odvetila Hermiona, ukazujúc na jednu z bočných chodieb. „Neville.“

Neville osamote stál v polovici chodby a hľadel na kamennú stenu oproti sebe rovnako zdesene s vyvalenými očami ako vtedy, keď Moody predvádzal Cruciatus.

„Neville?“ opatrne ho oslovila Hermiona.

Neville sa obzrel.

„Och, ahojte,“ pozdravil ich oveľa vyšším hlasom ako zvyčajne. „Zaujímavá hodina, však? Ktovie, čo je na obed, ja... ja už umieram od hladu, vy nie?!“

„Neville, je ti niečo?“ spýtala sa Hermiona.

„Nie, som v poriadku,“ bľabotal rovnako neprirodzene vysokým hlasom. „Veľmi zaujímavá večera... chcel som povedať hodina... čo je na jedenie?“

Ron vyľakane pozrel na Harryho.

„Neville, čo...?“

Vtom sa za nimi ozvalo čudné klopkanie, a keď sa otočili, videli, že k nim krivká profesor Moody. Všetci štyria zmĺkli a hľadeli naňho s obavami, ale keď prehovoril, jeho hlas bol oveľa tichší a jemnejší ako to hučanie doteraz.

„To je v poriadku, synak,“ prihovoril sa Nevillovi. „Nešli by ste do mojej pracovne? Poďte... dáme si šálku čaju...“

Neville sa pri pomyslení na čaj s Moodym tváril ešte vystrašenejšie. Ani sa nepohol, nedostal zo seba ani slovko. Moody obrátil čarovné oko na Harryho.

„Vy ste v poriadku, Potter?“

„Áno,“ odpovedal Harry skoro vzdorovito.

Moodyho modré oko sa trochu zachvelo, keď si premeriavalo Harryho. Potom povedal: „Musíte to vedieť. Možno sa zdá, že je to drsné, ale vy to musíte poznať. Nemá zmysel predstierať... no tak teda poďme, Longbottom, mám nejaké knihy, čo by vás mohli zaujímať.“

Neville prosebne pozrel na Harryho, Rona a Hermionu, ale tí nevraveli nič, a tak Neville nemal na výber, musel sa dať odviesť Moodyho hrčovitou rukou.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa Ron, pričom hľadel, ako Neville s Moodym zmizli za rohom.

„Neviem,“ odpovedala Hermiona zamyslene.

„To bola hodina, čo?“ povedal Ron Harrymu vzrušene cestou do Veľkej siene. „Fred a George mali pravdu, však? Ten Moody vie, o čom hovorí. Ako predviedol Avada Kedavra, to ako ten pavúk jednoducho umrel, otrčil kopytá...“

No pri pohľade na Harryho tvár Ron zrazu zmĺkol a mlčal, až kým nedošli do Veľkej siene, kde navrhol, že by sa večer už mali pustiť do predpovedí pre profesorku Trelawneyovú, lebo určite im to potrvá celé hodiny. Hermiona sa na večeri nezapojila do rozhovoru, ale šialeným tempom do seba nahádzala jedlo a potom zase odišla do knižnice. Harry s Ronom sa vracali do Chrabromilskej veže a Harry, ktorý počas celej večere nemyslel na nič iné, teraz sám začal o Neodpustiteľných kliatbach.

„Nemohli by mať Moody a Dumbledore z toho problémy na ministerstve, keby sa tam dozvedeli, že sme videli tie zaklínadlá?“ spýtal sa, keď sa blížili k Tučnej panej.

„Asi áno,“ odvetil Ron. „Dumbledore si však vždy všetko robil podľa svojho a myslím, že Moody má už roky večne nejaké problémy. Najprv útočí a potom kladie otázky – pozri na tie jeho smetiaky. Nezmysel.“

Portrét Tučnej panej sa po hesle odklopil, otvoril sa vchod a obaja vošli do plnej a hlučnej chrabromilskej klubovne.

„Ideme si teda po veci na veštenie?“ navrhol Harry.

„Asi áno,“ vzdychol Ron.

Šli hore do spálne po knihy a tabuľky a našli tam Nevilla sedieť na posteli a čítať. Vyzeral oveľa pokojnejšie ako na konci Moodyho hodiny, hoci stále nie celkom normálne. Oči mal dosť červené.

„Si v poriadku, Neville?“ spýtal sa ho Harry.

„Ach, áno,“ vzdychol Neville. „Je mi fajn, ďakujem. Čítam si tú knihu, čo mi požičal profesor Moody.“

Ukázal im ju: Čarovné vodné rastliny Stredozemného mora.

„Profesorka Sproutová zrejme spomenula profesorovi Moodymu, že som dobrý v herbológii,“ vravel Neville. Ten nenápadný odtienok hrdosti v jeho hlase Harry predtým nepočul. „Myslel si, že by ma to zaujímalo.“

Povedať Nevillovi, že sa o ňom vyjadrila profesorka Sproutová pochvalne, bol veľmi taktný spôsob, ako ho povzbudiť, pomyslel si Harry, lebo Neville zriedka o sebe počul, že sa mu niečo podarilo. Takto by asi postupoval profesor Lupin.

Harry s Ronom si vzali Odhaľovanie zahalenej budúcnosti, vrátili sa do klubovne, našli si stôl a pustili sa do vypracúvania predpovede na budúci mesiac. Po hodine však sotva pokročili, hoci ich stôl bol zasypaný útržkami pergamenu s výpočtami a symbolmi a Harrymu sa celkom zahmlil mozog, akoby ho dusili plamene z ohňa profesorky Trelawneyovej.

„Netuším, čo má toto znamenať,“ krútil hlavou hľadiac na dlhé výpočty.