Harry Potter a Ohnivá čaša

Milý Sirius, zrejme sa mi to iba zdalo, že ma jazva bolí, a keď som Ti písal naposledy, napoly som spal. Nemá zmysel, aby si sa vracal, všetko je tu v poriadku. Neboj sa o mňa, cítim sa úplne normálne.

Harry

Potom vyliezol cez portrétový otvor, prešiel po tichom hrade (iba nakrátko ho zdržal duch Zloduch, ktorý sa pokúsil v polovici chodby na štvrtom poschodí prevrhnúť naňho vázu), až napokon prišiel do soviarne, ktorá sa nachádzala na vrchu Západnej veže.

Soviareň bola dosť chladná kruhová kamenná miestnosť, kde bol stále prievan, lebo ani jedno okno nebolo zasklené. Podlahu pokrývala slama, soví trus a vývratky kostier myší a hrabošov. Na bidielkach nastavaných až po samý vrch veže, sedeli stovky a stovky sov všetkých možných druhov, aké si len človek vedel predstaviť. Skoro všetky spali, hoci tu a tam na Harryho gánilo nejaké jantárové oko. Hedvigu zbadal medzi jednou plamienkou driemavou a sovou obyčajnou, a keď sa ponáhľal k nej, pošmykol sa na podlahe zasypanej trusom.

Chvíľu trvalo, kým sa mu podarilo zobudiť ju, a potom pozrela naňho len tak na pol oka a pomaly sa prechádzala po bidielku obrátená k nemu chrbtom. Očividne sa ešte naňho zlostila, že jej včera večer neprejavil dostatok vďaky. Nakoniec Harry nahlas poznamenal, že je možno priveľmi unavená a hádam radšej požiada Rona, aby mu požičal Kvíka, čo ju očividne primälo otrčiť nohu a dovolila mu, aby jej na ňu priviazal list.

„Len ho nájdi, dobre?“ požiadal Harry a hladkal ju po chrbte, kým ju na ruke niesol k jednému z okien. „Skôr ako ho vypátrajú dementori.“

Hedviga ho ďobla do prsta, možno silnejšie, ako by to bola urobila zvyčajne, ale napriek tomu potichu upokojujúco zahúkala. Potom rozprestrela krídla a odletela k vychádzajúcemu slnku – Harry sledoval, ako mu zmizla z dohľadu a kdesi v žalúdku pocítil známe chvenie. Bol si istý, že Siriusova odpoveď ho zbaví starostí, a nie ich zväčší.

„To bola lož, Harry,“ vyčítala mu pri raňajkách Hermiona, keď sa jej a Ronovi priznal, čo urobil. „Tebe sa nezdalo, že ťa jazva bolí, a dobre to vieš.“

„No a čo?“ odsekol Harry. „Nevráti sa predsa kvôli mne do Azkabanu.“

„Zabudni na to,“ Ron rýchlo zahriakol Hermionu, ktorá už otvárala ústa, že sa s ním bude ďalej škriepiť, ale aspoň tentoraz ho poslúchla a zmĺkla.

Nasledujúce dva týždne sa Harry usiloval nebáť sa o Siriusa. Je pravda, že každé ráno, keď prišla sovia pošta, sa nervózne obzeral, ani neskoro večer pred spaním nemohol zahnať strašné predstavy, ako niekde v tmavej londýnskej uličke dementori zahnali Siriusa do kúta, ale aspoň cez deň sa usiloval na svojho krstného otca nemyslieť. Ľutoval, že sa nehráva metlobal, ktorý by ho rozptýlil. Nič tak nepomáhalo zahnať znepokojivé myšlienky ako dobrý tvrdý tréning. Zato hodiny boli čoraz ťažšie a náročnejšie než doteraz, najmä Moodyho obrana proti čiernej mágii.

Prekvapilo ich, keď im profesor Moody oznámil, že zaklínadlo Imperius vyskúša na každom z nich, aby im predviedol jeho silu a videl, či dokážu odolávať jeho účinkom.

„Ale... ale veď ste povedali, že je to nelegálne, pán profesor,“ neisto sa ozvala Hermiona, keď Moody mávnutím prútika odpratal lavice a na prostriedku triedy zostalo voľné priestranstvo. „Povedali ste... že použiť ho proti ľuďom...“

„Dumbledore chce, aby ste vedeli, aký je to pocit,“ odvetil Moody a jeho čarovné oko sa otáčalo, až prepichlo Hermionu strašidelným nehybným pohľadom. „Ak sa to radšej chcete naučiť ťažšou cestou – keď ho na vás niekto uvalí, aby vás celkom ovládol, nemám proti tomu nič. Ste ospravedlnení. Môžete ísť.“

Pokrúteným prstom ukázal na dvere. Hermiona celá zružovela a mrmlala si niečo v tom zmysle, že ona nechce odísť. Harry s Ronom sa na seba uškŕňali. Vedeli, že Hermiona by radšej zjedla buberózový hnis, než aby vynechala takú dôležitú hodinu.

Moody si postupne volal študentov a zaklial ich Imperiusom. Harry sledoval, ako jeho spolužiaci jeden po druhom pod vplyvom zaklínadla robia tie najčudnejšie veci. Dean Thomas tri razy preskackal okolo triedy a spieval pritom hymnu. Lavender Brownová napodobňovala veveričku. Neville urobil niekoľko skutočne prekvapujúcich gymnastických cvikov, ktoré by určite nezvládol v normálnom stave. Zdalo sa, že ani jeden z nich nedokáže zaklínadlu odolať, a každý sa spamätal iba vtedy, keď ich Moody odklial.

„Potter,“ zahrmel Moody, „teraz vy.“ Harry šiel do prostriedku triedy, na miesto, odkiaľ Moody odpratal lavice. Profesor zdvihol prútik, namieril ho na neho a povedal: „Imperio!“

Bol to fantastický pocit. Harrymu sa zdalo, akoby sa vznášal, ako keby všetky myšlienky a obavy z jeho hlavy pomaly odplávali a nezostalo nič, len akési nedefinovateľné, nepostihnuteľné šťastie. Keď tam stál, cítil sa úžasne uvoľnený, iba nejasne si uvedomoval, že všetci ho pozorujú.