Harry Potter a Ohnivá čaša

„Vieš, myslím, že to speje k starému náhradnému opatreniu,“ skonštatoval Ron, ktorému už vlasy stáli dupkom z toho, čo sa v nich zúfalo prehrabával prstami.

„Čo? Budeme si vymýšľať?“

„Uhm,“ prikývol Ron. Zmietol zo stola hrču počmáraných poznámok, namočil si brko do atramentu a začal písať.

„Na budúci pondelok,“ hovoril a pritom písal, „pravdepodobne začnem kašľať, a to vďaka nešťastnému vzájomnému postaveniu Marsu s Jupiterom.“ Pozrel na Harryho. „Veď ju poznáš – len tam nastrkaj kopec nešťastia a ona to zhltne.“

„Dobre,“ odvetil Harry, skrkval svoj prvý pokus a ponad skupinku štebotajúcich prvákov ho hodil do ohňa. „Dobre... v pondelok zase ja budem v nebezpečenstve... é... popálenia.“

„Áno, určite,“ zachmúrene predpovedal Ron, „v pondelok ideme zase za škrotmi. V poriadku, ja v utorok... ehm...“

„Stratíš niečo, čo je ti vzácne,“ radil mu Harry, ktorý listoval v Odhaľovaní zahalenej budúcnosti, kde hľadal nejaké nápady.

„To je dobré,“ zapisoval si Ron. „A to v dôsledku postavenia... Merkúra. Teba by mohol odzadu niekto bodnúť do chrbta, niekto, koho si považoval za priateľa.“

„Super...“ zapisoval si Harry, „lebo Venuša bude práve v dvanástom dome.“

„A v stredu, myslím, že zle dopadnem v ruvačke.“

„Ach, ja som sa chcel biť. Dobre, ja teda prehrám stávku.“

„Stavíš sa, že ja vyhrám tú bitku...“

Kým takto ďalšiu hodinu vymýšľali predpovede, ktoré boli čoraz tragickejšie, klubovňa sa okolo nich pomaly vyprázdnila, lebo študenti odchádzali do spálni. Prišiel za nimi Krivolab, vyskočil na prázdnu stoličku a záhadne hľadel na Harryho, celkom tak, ako by hľadela Hermiona, keby vedela, že nerobia úlohu poriadne.

Harry sa obzeral po miestnosti a usiloval sa vymyslieť ešte nepoužité nešťastie, keď zbadal Freda s Georgeom. Sedeli pri protiľahlej stene s hlavami dohromady, v rukách držali brká, zaujatí nad kúskom pergamenu. Pohľad na Freda a Georgea, ako čučia v kúte a pracujú, bol celkom nezvyčajný. Zväčša bývali v centre diania a hlučnej pozornosti. V tom, ako pracovali nad tým pergamenom, bolo čosi tajnostkárske a Harry si spomenul, ako takto sedeli a čosi písali ešte doma v Brlohu. Myslel si, že ide o ďalší nápad pre výnimočné weasleyovské výmysly a vynálezy, ale tentoraz to tak nevyzeralo. Keby to bolo ono, určite by do toho zapojili aj Lee Jordána. Uvažoval, či to nemá niečo spoločné s Trojčarodejníckym turnajom.

Ako ich tak Harry sledoval, George pozrel na Freda, pokrútil hlavou, načarbal niečo brkom a veľmi tichým hlasom, ktorý sa však napriek tomu niesol po takmer prázdnej miestnosti, povedal: „Nie... to vyzerá, akoby sme ho obviňovali. Musíme byť opatrní...“

Vtedy sa George otočil a videl, že Harry ich pozoruje. Harry sa uškrnul a rýchlo sa vrátil k svojim predpovediam – nechcel, aby si George myslel, že ich špehuje. Krátko nato dvojčatá zvinuli pergamen, povedali dobrú noc a šli spať.

Od Fredovho a Georgeovho odchodu uplynulo tak desať minúť, keď sa portrétový vchod otvoril a do klubovne vošla Hermiona, v jednej ruke niesla pergamen a v druhej škatuľku s hrkotajúcim obsahom. Krivolab ohol chrbát a priadol.

„Ahojte!“ zvolala. „Skončila som!“

„Ja tiež!“ víťazoslávne oznámil Ron a odhodil brko.

Hermiona si sadla, položila svoje bremeno do prázdneho kresla a pritiahla si pred seba Ronove predpovede.

„Nebudeš mať práve najlepší mesiac, čo?“ poznamenala uštipačne, keď sa jej Krivolab schúlil na kolenách.

„Aspoňže o tom vopred viem,“ zazíval Ron.

„Zdá sa, že sa dvakrát budeš topiť,“ skonštatovala vecne.

„Och, vážne?“ čudoval sa Ron a nakúkal do svojej predpovede. „Radšej jedno z nich zmením na udupanie rozzúreným hipogrifom.“

„Nezdá sa vám, že z toho priam kričí, že ste si to vymysleli?“ spýtala sa Hermiona.

„Ako sa opovažuješ!“ oboril sa na ňu Ron v predstieranom hneve. „Dreli sme tu horšie ako domáci škriatkovia!“

Hermiona nadvihla obočie.

„Bola to len taká fráza,“ rýchlo sa opravoval Ron.

Aj Harry odložil brko, keď práve predpovedal svoju smrť sťatím.

„Čo je v tej škatuli?“ ukazoval.

„Zvláštne, že sa spytuješ,“ povedala Hermiona a zagánila na Rona. Zdvihla vrchnák a ukázala im obsah.

V škatuli bolo asi päťdesiat odznakov rôznych farieb, ale na všetkých boli rovnaké písmená: SOPLOŠ.

„Soploš?“ čudoval sa Harry, zobral do ruky jeden odznak a obzeral si ho. „Čo to má znamenať?“

„Nie soploš,“ netrpezlivo odsekla Hermiona. „S O P L O Š . To znamená Spoločnosť pre ochranu práv a legálne oslobodenie škriatkov.“

„Nikdy som o takej nepočul,“ vyhlásil Ron.

„Samozrejme, že si nepočul,“ energicky odvetila Hermiona, „práve som ju založila.“

„Áno?“ spýtal sa Ron trochu prekvapene. „Koľko máš členov?“

„No... ak sa pridáte vy dvaja, tak troch,“ odpovedala Hermiona.

„A myslíš, že po ničom inom netúžime, len sa producírovať s odznakmi, na ktorých je napísané soploš?“ žasol Ron.